Keď oceán stretne pevninu

51.Kapitola

-Roderick-

Keď som sa strhol zo spánku, prvé sekundy som nemal ani poňatia, kde som. Nepodobalo sa to na moju izbu, to ani zďaleka. Pritom ale išlo o veľmi známe prostredie. Spoznával som svetelnú reťaz na stene, knižnicu plnú najrôznejšej literatúry, ale hlavne veľkú kanadskú vlajku. Zaspal som pri Clare. Presnejšie na jej posteli, s ňou ešte stále v mojom objatí. Bola ku mne otočená síce chrbtom, ale stále držala moju ruku.

Bolo sotva po deviatej, takže sme ešte mali čas, kým nám obom začne vyučovanie. Preto som si ešte chvíľu poležal. Díval som sa von oknom, za ktorým pršalo a fučalo. Také typické počasie na začiatok decembra. Asi. Doma to bývalo iné, ale tu...sem to zapadlo dokonale. Viac by som ocenil sneh, ale husté mračná možno prinesú aj tento druh prekvapenia. Nikdy nemôžeme vedieť, čo prinesie ďalšia hodina, alebo úplne nový deň.

A čo priniesla nasledujúca hodina mne? Bežal som sa rýchlo osprchovať a prezliecť, naraňajkoval som sa, vzal dole Oriona a potom sa vrátil späť. Clara to všetko našťastie prespala, takže mi bolo napokon aj ľúto budiť ju. No ak sme nechceli meškať, nemal som na výber. Predtým som jej však doniesol raňajky, ktorým sa určite poteší. Jej milovaný čierny čaj s medom a k nemu čokoládové koláčiky, pre ktoré by zabíjala polovica internátu. Raz...mesiac dozadu, sme bežali domov z druhého konca mesta, keď nám Brooke písala, že budú na večeru. Bol to jeden z tých dní, kedy mala lepšiu náladu a podarilo sa mi ju vytiahnuť von. Alebo skôr vytiahla von ona mňa. Najprv sme išli fotiť, ale potom ma zatiahla do kníhkupectva, kde sme strávili skoro hodinu. A hoci som sa prvotne nudil, veľmi rýchlo som si našiel zábavku. Stačilo jej chodiť v pätách a sledovať to nadšenie, akým si obzerá knihu za knihou. Až som mal chuť kúpiť každú jednu, ktorú vzala do rúk.

„Však dnes nemám žurnalistiku?" zamrmlala ešte skôr, ako otvorila oči.

„Pokiaľ viem, tak nie." Usmial som sa, aby prvé čo dnes uvidí, bol môj úsmev. Dúfal som, že jej to pomôže lepšie naštartovať tento upršaný deň. Síce, nie žeby ona nemala rada dážď. „Čakajú nás len dve angličtiny a potom voľný deň."

„Dnes príde Brooke." Určite sa tešila. Poznal som to na nej, hoci mala unavené oči. No boli krásne aj tak. Hlavne preto, že sa na mňa pozerali takým tým očarujúcim spôsobom, ktorý mi neustále bral dych.

„Večer by sme niekam mohli zájsť. Spolu, všetci štyria."

„Ja neviem." Pokýval som hlavou a vzal ju za pravú ruku. Toto hovorila na moje pozvania skoro stále. Nechápal som prečo. Nikdy som ju predsa nenútil, aby chodila von s celou veľkou partou, alebo ja neviem. Mnohokrát sme mali ísť len dvaja, no ona aj tak odmietla a ja som potom skončil niekde v bare s Hunterom a Josephom. Tí chalani boli skvelí a vlastne som sa aj tešil, že si po dvoch týždňoch zas niekam vyrazíme. Možno sa nám podarí vytiahnuť s nami aj Maxima. „No mohli by sme ísť na obed po vyučovaní, nie?"

„Samozrejme." Preplietli sme si prsty, rovnako ako včera večer. Bez premýšľania a bez váhania. Pritom sme jeden druhému hľadeli do očí, akoby sa práve tam mali skrývať všetky odpovede sveta. „To, čo sa stalo tam vonku...veď vieš..."

„Sme priatelia."

„Áno," potvrdil som. Takže to nevzala zle. Ono...ja neviem, čo to bolo. Keď sme tam stáli, zrazu som ju chcel pobozkať. Cítil som, žeby to bolo správne, ale sotva sa mi vyhla a dostal som pusu akurát tak na líce, bol som rád. Všetko by som nejakou stupídnou pusou pokazil. Všetko, čo sme doposiaľ budovali. „Priatelia."