Keď oceán stretne pevninu

42.Kapitola

-Clara-

„Chýba ti Brooke?" spýtal sa Maxim, so zaklonenou hlavou, pozerajúc na krásne divadlo otvárajúce noc. Opretý o kapotu jeho auta sme pozorovali západ slnka, ktorý ale sprevádzal studený novembrový vietor. Týždne nám proste plynuli ako voda. Priveľmi rýchlo, aby som ich normálne registrovala. Hlavne, ak som sa na ne pozerala celý čas spoza čierneho závoja. Bielu a modrú som si obliecť nemohla, ale našťastie sa nevrátila ani mánia. Zostala som v jednej rovine, na ktorú si zjavne zvyklo aj okolie. Aspoň mne to tak prišlo.

Od toho vážneho večera s Roderickom ubehli skoro dva mesiace, ktoré...ktoré boli neskutočne na hlavu. Ťažko som si na jeho prítomnosť zvykala, ale išlo to. Pomaličky sme si začali rozumieť viac, on začal chápať ako musí ku mne pristupovať, ale zas nie vždy. Boli dni, kedy sme sa sotva videli, lebo ja som to tak chcela. Lebo keď sa jemu vrátila zvyčajná energia a radosť zo života, ja som s ním držala krok veľmi ťažko. Trápila som sa obyčajnými konverzáciami, často vynakladala najväčšie úsilie, aby som zadržala slzy a niekedy...niekedy som na neho proste nakričala, aby bol konečne ticho. Keď mi úzkosť prerástla cez hlavu, nemohla som byť pri ňom. Vtedy som potrebovala len svoju vlastnú spoločnosť.

„Trocha. V izbe je priveľmi ticho."

„Ak chceš, môžem zaplniť jej miesto." S úsmevom som pokrútila hlavou. S Maximom to bolo stále rovnaké. Vedel, kedy ho potrebujem a podľa toho konal. Brával ma na nočné jazdy, jedol so mnou zmrzlinu a hlavne znášal moje mrmlanie nad jeho videohrami. Zároveň sme si ale každý strážili svoje súkromie a dopriali si čas od seba, keď sme to potrebovali. A rovnako to bolo aj s Brooke. Aj keď sme spolu zdieľali izbu, boli dni počas ktorých sme mlčali. Kvôli mne, ale ona to chápala. Netlačila na mňa, nesnažila sa konverzovať nasilu a neťahala ma von, keď ja som chcela ležať v posteli a smútiť. Dalo by sa vlastne povedať, že sme si puto medzi sebou posilnili hlavne vďaka mojej depresii.

„Neviem si predstaviť, čo so mnou bude budúci týždeň. Som rada osamote, ale...bude to zvláštne." Brooke ešte včera odišla s Reném do vysnívanej Indie a ja som po jej odchode dosť osamela. Navyše dnes bol posledný deň, kedy tu boli aj Maxim s Roderickom. Posledný týždeň pred Vďakyvzdaním mali mať prax v Charlestone, takže...týždeň tu budem na všetko zväčša sama. Dalo by sa povedať, že som sa skamarátila s Ameliou, ale ju som priveľmi obťažovať nechcela. Mala toho dosť, čo sa školy týkalo a hlavne skúšok spevu po vyučovaní. Videli sme sa málokedy. „Možno pôjdem k súrodencom do Portland a budem dochádzať na hodiny. Ten týždeň to vydržím."

„Myslíš?"

„Najradšej by som už šla domov." Neverila som, že iba týždeň ma delí od toho, aby som znova videla moje milované rodné mesto. O týždeň piatok idem hneď po vyučovaní k dvojičkám a potom vyrážame domov. Trinásť hodín na ceste dá zabrať dozaista, ale bude to stáť koniec koncov za to. Mama bude celá nadšená, ak sa jej dovalíme domov uprostred noci. „Mám pocit, že ten týždeň bude trvať sakramentsky dlho."

Preto som si tieto chvíle natoľko vychutnávala. Plne som si užívala prekrásne farby, ktorými hýrila obloha vysoko nad našimi hlavami. Miešanina ružovej a oranžovej, ktorú pretínali posledné lúče slnka. Aby som pravdu povedala, už som čakala len na sneh. Nemohla som sa dočkať prvých vločiek, ktoré pokryjú krajinu bielou prikrývkou. Či už tu, alebo doma v Kanade. Často snežilo už počas Vďakyvzdania, v čo som veľmi dúfala aj tento rok. Lepšie by som si pobyt doma ani nevedela predstaviť.

„Mohli by sme sa vrátiť? Ešte nie som zbalený."

„Jasné, kvôli mne tu nemusíme byť." Nechcelo sa mi ísť, ale nemala som prečo protestovať. Bola som rada, že si Maxim vôbec našiel čas, aby so mnou niekam šiel. Pomohlo mi to zahnať strach ohľadne nastávajúceho týždňa. Viem, išla som sem s tým, že budem stále sama a všetko, ale...nebolo to tak. V tomto smere sa mi život úplne zmenil a keď som zrazu mala byť na týždeň sama, spanikárila som.