Keď oceán stretne pevninu

44.Kapitola

-Clara-

Zbalená som bola pomerne rýchlo. Moc vecí som domov brať nechcela a preto do kufra išli len predmety, ktoré budem potrebovať. Naposledy som sa ešte pozrela po izbe, ktorej som dávala na dva týždne zbohom a potom zišla dole. Orion si cupital za mnou a sotva sme prišli dole, zabehol na recepciu. Maximiliano ale dnes nepracoval. Aj s ním som sa trocha zblížila počas uplynulých týždňov, hlavne asi vďaka Orionovi, ktorého stráženie si skutočne užíval.

Pred internátom som sa posadila na lavičku a už len čakala, kedy mi príde odvoz. Hanbila som sa za to, že obťažujem takto pána Morissona, ale...musela som myslieť na čo, čo so mnou bude celý týždeň. Priveľmi som si navykla na pocit, že je stále niekto so mnou. Viem, bola to chyba. Išla som sem s tým, že budem sama a kde som teraz? Medzi ľuďmi, s ktorými sa síce cítim príjemne a verím im, ale...viem, niekde vo vnútri viem, že toto nie je trvalé. Prídu na to, ako ťažko sa so mnou žije a potom vycúvajú. Okrem Brooke nikto nevedel, čo mi skutočne je, ale na tom nezáležalo. Nie sú slepí, aby nevideli, ako sa chovám.

„Clara..." Strhla som sa v momente, ako mi niekto položil ruku na plece. Ani som si nevšimla, kedy sa predo mňa niekto postavil. Iba som sa nemo dívala do zeme a dumala nad tým, čo ma čaká a neminie. „Nad čím tak horlivo uvažuješ?" Iba som pokývala hlavou a pozrela na neho.

„Ďakujem, že ste prišli tak rýchlo."

„To je v poriadku." Vystrel ku mne ruku, ktorú som pomerne váhavo prijala a postavila sa. Nad hlavami sme mali mraky, ktoré sľubovali buď ďalší dážď, alebo možno prvý sneh. „Vezmem ťa k sebe, no potom ma čakajú dvaja pacienti a podvečer musím skočiť za známym do nemocnice."

„Takže vám budem len na príťaž, však?"

„Nie, to som nepovedal." Ale ja som to na ňom videla. Nechcel, aby som ho otravovala celý týždeň. Pristúpil len preto, aby si nemusel brať na svedomie, ak by som si niečo urobila. „Iba ti hovorím, čo mám dnes na pláne. S tebou to nič nemá. Môj dom, je na celý týždeň aj tvoj, pokojne sa cíť ako doma."

„Býval už u vás niekedy váš pacient?"

„Ešte nie," odvetil s úsmevom a vzal mi kufor. Školský batoh som si prehodila cez jedno plece, zohla sa po Oriona a zamierila do auta. Tašku som si hodila na zadné sedadlo, kam som položila aj svoje šteňa. Premýšľala som, že sa tam utiahnem tiež, ale napokon som sa posadila dopredu.

Bez slova sa pán Morisson posadil vedľa mňa a nechali sme internát za sebou. Miesto samo o sebe mi na ten čas asi chýbať nebude. Nie, keď tu nebol zrazu nikto, koho som mala rada. Zrazu to bola čisto len budova plná izieb a neznámych ľudí. Vlastne rovnako ako celé mesto. Poznala som tu pramálo miest, na ktoré som chodila skutočne rada, alebo kde som to už poznala. Jediné miesto, na ktoré som chodila pravidelne a dokonca s radosťou, bolo kníhkupectvo. Zvyšok...zvyšok sa akosi stal len nepodstatnou kulisou, na okraji môjho života.

„Daj potom doma vedieť, že budeš cez týždeň u mňa, dobre?"

„Je nejaký rozdiel medzi tým, či som na internáte, alebo u vás?" Unavene som si oprela hlavu o okno a zadívala sa ďaleko pred nás.

„Áno. Tvoji rodičia si zaslúžia vedieť, kde si." Pravda. Mali by vedieť, kde presne som a čo sa deje. Aj keď ich moje slová určite nepotešia. Tiahlo sa to už pomaly týždeň. Darmo, som počas celých dvoch mesiacov nosila výhradne čiernu, ak som cítila, že to najhoršie ešte len prichádza. Obdobie, kedy som necítila skoro nič, okrem nekončiacej prázdnoty a otupenosti, sa chýlilo ku koncu. Teraz vládu preberal smútok, ktorý ale nemal odkiaľ prameniť. Nič sa nestalo. Nič také, nad čím by som potrebovala vešať hlavu. Proste sa to dialo. Obloha nad mojou hlavou sa zatiahla ešte viac, prichystaná na poriadnu búrku, ktorá preverí všetko a všetkých v mojom okolí. „Si akási smutná. Stalo sa niečo?"