Keď oceán stretne pevninu

17.Kapitola

-Clara-

Dúfala som, že keď prídem na hodinu trocha sa uvoľním a započúvam sa do rečí profesora, či profesorky, ale namiesto toho som myslela, že ma porazí. Nestačí, že som sa v tom nečase dotrepala pešo, prednáška sama o sebe bola zrušená. A dokonca aj všetky tri, ktoré sme mali mať zajtra ráno. Na dverách učebne bol proste vylepený papier s krátkym ospravedlnením. Fajn, tešila som sa, že budem mať štyri dni voľna, ale mohla som si sem ušetriť cestu v tomto počasí. Trocha som dúfala, že ma Brooke hodí autom, ale ani sa neukázala. Čiže mi nezostávalo nič iné, ako sa otočiť a zas dažďom a vetrom pochodovať späť. Lebo prečo by si aj človek zavolal taxík, že?

„Nie si späť nejako skoro?" opýtal sa Maximiliano, sotva som zavrela za sebou dvere na izbe. Bol tak milý a povedal, že kým budem preč, dá dokopy moju knižnicu, ktorá dnes konečne dorazila.

„Žiadna prednáška sa nekonala. Na dverách nás čakal papier, že sa ruší ako tá dnešná, tak aj všetky zajtrajšie." V momente som zo seba zhodila koženku, ktorá bola pomerne mokrá. Dáždnik som mala o to nešlo, ale v takomto vetre vám nebol na veľa vecí. Hlavne ak fúkalo tak neskutočne hlúpo, že dážď si k vám našiel cestu proste hocijako. „V skratke, mohla som radšej zostať tu."

„Aspoň si sa v tomto krásnom počasí prešla."

„Najsvetlejší bod dnešného dňa," povedala som ironicky a skôr, akoby som sa venovala Orionovi ktorý už naokolo mňa skákal, som si skopla z nôh mokré tenisky. Nechápala som, prečo premokli ak boli kožené a navyše skoro čisto nové, ale...okej. Však prečo nie? Jediné dobré správy snáď boli len ohľadne môjho oblečenia. Hoci ráno nezačalo najlepšie, po dobrých raňajkách som sa cítila oveľa lepšie. Takže som nemala dôvod povedať bledomodrým rifliam a bielej mikine nie. Obliekla som si ich s hrdosťou, vlasy si vyčesala do drdolu a dokonca sa aj nalíčila. Takže...úspech hneď z rána. „Dobre, dobre...ako vidím, chýbala som ti aj za tú polhodinku, čo?" Bola radosť vziať Oriona na ruky, hlavne ak bol tak neskutočne nadšený z toho, že som späť. Fakt som sa mu niekedy čudovala, že ma má tak rád.

„Tak...myslím, že moja časť práce je splnená. Knihy si chceš asi poukladať sama."

„To hej. Aj tak si musím nájsť nejaké strategické rozmiestnenie." Nemala som ešte ani poňatia kam ktorá pôjde, ale bola som rada, že základ bol hotový. Knižnica bola krásnej bielej farby a k dispozícii som mala až štyri poličky. Chcela som pôvodne väčšiu, ale musela som sa uskromniť. Zjavne ale bude výzva knihy poukladať tak, aby to vyzeralo dobre. Nie, žeby som bola neviem aký perfekcionista, ale na veciach ktoré som mala rada, som si fakt potrpela.

„Na víkend máš nejaké plány?"

„Hej, idem k súrodencom do Portlandu. Pôvodne mali prísť oni sem, ale...to bolo ešte v dobe, kedy som mala izbu len a len pre seba." Bola som však rada, že odtiaľto na pár dní vypadnem. Ak dám vedieť Austinovi, že zajtra nemám žiadne vyučovanie, možno príde po mňa skôr. Alebo sadnem na vlak a pôjdem tak. Pre Oriona by to bol aspoň nový zážitok.

„Aspoň sa teda nebudeš nudiť. Ja mám našťastie tiež voľno, tak hádam s kamarátmi niekam vybehneme, alebo tak. Vieš...ak by si...ak by si niekedy chcela, pokojne môžeš ísť s nami." Pomerne udivene som na neho pozrela, no ten nesmelý úsmev ktorý pritom nahodil bol fakt zlatý. Možno by sme si rozumeli. Nezdalo sa, žeby mal problém s tým, keď som bola tichá, alebo niečo. Skôr sa ma stále snažil donútiť k tomu, aby som s ním komunikovala.

„Možno raz vychytíš deň, kedy budem v nálade na niečo podobné."

„To aby som ťa niekam pozýval každý deň."