Keď oceán stretne pevninu

82.Kapitola

-Clara-

„Nikdy som si nemyslela, že niekomu toto ukážem, ale..." Videla som, nakoľko sa Valeria trápi, ale predsa mi chcela povedať niečo veľmi dôležité. Na chate sme trávili posledné hodiny, z čoho som bola fakt smutná. Nechcela som preč. Ani náhodou. Po návrate do Oregonu nič nebude rovnaké. Nebudem celé dni tráviť s Maximom a jeho rodičmi, ktorí mi boli skvelou spoločnosťou, nebudem počúvať tú ich prekrásnu ruštinu a hlavne si my dvaja nebudeme ležať po tme v bazéne. „Pozri si tieto šaty. Mám dvoje rovnaké. Jedny tu a jedny doma."

„Prečo dvoje?" Na vešiaku, ktorý mi podala, boli zavesené dlhé čierne šaty. Vyzerali dosť priliehavo, ale na jej postavu sa určite dokonale hodili. Hladká sukňa sa pod svetlami krásne leskla, pričom vrchná časť šiat bola veľmi vkusne vykladaná drobnými kamienkami. Mali jemný výstrih do V a dlhé rukávy.

„To sú šaty, v ktorých chcem byť raz pochovaná." V momente som ich skoro pustila na zem. Vážne. „Kúpila som ich pár rokov dozadu, keď som tu bola sama. Povedala som Alexandrovi a Maximovi, že sem idem kvôli práci. Všetko bolo dokonalé, obaja mi uverili. Kvôli práci to ale nebolo ani zďaleka. Prišla som aby...aby..."

„Ale veď minule ste povedala..."

„Ja viem a veľmi ma mrzí, že som ti klamala." Sklonila som hlavu, len aby som sa jej nemusela pozerať do tváre. Nebola však výhra hľadieť ani na tie šaty. Ich krása sa razom úplne vytratili a mne sa dokonale zhnusili. „Nevládala som ďalej pokračovať Clara. Tak som prišla sem, ďaleko od svojej rodiny a všetko si prichystala. Napustila som si vaňu, zapálila sviečky a pripravila tabletky s alkoholom. Prišlo mi to, ako najviac milostivé riešenie."

„Prečo ste napokon zmenila názor?"

„Kvôli Maximovi." Ešte ani nevyslovila jeho meno, po lícach sa jej skotúľali slzy. „Kvôli môjmu drahému Maximovi, ktorý mi zavolal tesne predtým, ako by som si vzala prvé tabletky. Nebol to dlhý hovor, nemala som silu sa s ním rozprávať, ale keď mi na konci povedal, ako ma ľúbi a ako veľmi mu chýbam, nedokázala som to. Keď som zložila a zavrela na chvíľu oči, videla som iba jeho tvár. Môjho milovaného syna, za ktorého som bola vďačná najviac na celom svete."

Ja osobne som si ani nevšimla, kedy som sa rozplakala. Až keď sa ku mne Valeria posadila a s maličkým úsmevom mi zotrela slzy. No keď tie slová tak boleli. Hlavne ak som si pritom spomenula na všetko, čo sme s Maximom za posledné dni robili. Keby sa to stane, nie je z neho chlapec, ktorým je dnes. Nikdy by som zjavne túto jeho stránku nespoznala, nemala by som tak úžasného kamaráta a hlavne...on by nemal tak skvelú mamu, akou Valeria bola.

„Vždy keď je najhoršie, idem do šatníka a pozriem sa na tieto šaty. Spomeniem si na ten večer a viem, že ak pre nič iné, musím vydržať pre svojho syna. Nechcem zmeškať to, keď si privedie domov svoje prvé dievča, keď skončí vysokú, keď si nájde prácu, alebo keď sa ožení."

„Veľmi vás ľúbi."

„A ja ľúbim jeho. Toľko som sa modlila, aby bol v poriadku, aby netrpel ako ja a preto ho tu nemôžem nechať. Nechcem, aby sa trápil nad mojou smrťou." Šaty som položila na posteľ a objala som Valeriu. Boli to smutné slová, ktoré nás obe rozplakali, ale zároveň som si neskutočne vážila, že mi natoľko dôveruje. Neviem, či by som bola niekomu schopná niečo podobné povedať. „Prosím ťa, nehovor to Maximovi."

„Čo váš manžel, vie o tom?"

„Počas slabej chvíľky som mu to povedala. Prišla som akurát od psychiatra, s ktorým som to preberala a bola som veľmi rozhodená. A to si Alexander samozrejme všimol. Dovtedy som zatĺkala, ale za všetky roky, ktoré sa so mnou trápil, si predsa zaslúži vedieť pravdu, nie?" Prikývla som, utierajúc si slzy. Nechcela som plakať. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli nej. Hoci aj so mnou to bolo dnes a včera dosť zlé. Nevedela som, čo so sebou proste. Všetko mi padalo na hlavu, ktorá však bola razom prázdna. Až priveľmi prázdna.