Keď oceán stretne pevninu

3.Kapitola

-Roderick-

„Čo tí dvaja, ktorí s nami ešte majú byť? Prídu vôbec?" opýtal som sa, ukladajúc si tašku, vedľa nočného stolíka. Keď som sa vytrepal hore na štvrté poschodie, ovešaný ako vianočný stromček, chcelo sa mi akurát tak plakať. Organizácia bola nulová, nemal som ani poňatia kam ísť, alebo čo začať riešiť ako prvé. Až kým nevysvitlo, že sa Maxima nezbavím tak ľahlo, ako som čakal. Zjavne v tom mal prsty jeho otecko, ale skončili sme na spoločnej izbe. S tým, že sme vychytili jednu z izieb, kde budú bývať štyria ľudia. Ja s Maximom sme mali jednu izbu, pričom kúpeľňu budeme mať spoločnú s dvoma ďalšími chalanmi, ktorí budú mať takýmto spôsobom s nami spojenú izbu. Niežeby mi to vadilo, len som mal trocha obavy z toho, čo budú zač.

„Ak nie dnes, do konca víkendu sa určite objavia."

„Počuj..." začal som, berú si ešte poslednú kopu oblečenia z postele. „Ohľadne toho, ako som sa k tebe choval počas celej strednej..."

„Nechaj tak. Nechcem ospravedlnenie." Nešlo mi o to, aby som sa ospravedlnil. Akurát som mu chcel ponúknuť, aby sme začali odznova. Ak už som s ním skončil takto uväznený, zjavne by sme sa mali pokúsiť vychádzať. Bože, keď napíšem večer Corymu, ten neuverí, s kým som na izbe.

„Nie. Ja len chcem, aby sme začali odznova. Nemám sa za čo ospravedlňovať, ale zjavne by nebolo dobré, ak by sme po sebe len celý čas čumeli a tak." Ani som nepočkal na jeho odpoveď, lebo som sa radšej pobral odložiť si veci. Šatník, ktorý bol sám o sebe taká malá miestnosť, sa mi páčil. Mohol som tam odpratať všetko oblečenie bez toho, aby sa niekde krčilo a rovnako som nemusel mať kufre denne na očiach. Pod visiacim oblečením mi nebudú pripomínať, ako veľmi by som šiel späť domov.

„Ja som s tebou nemal nikdy problém Roderick. To je ti dúfam jasné."

„Veď ani ja s tebou. Akurát sme si nemali nikdy čo povedať." A možno tomu nebu inak ani teraz. Mohli sme vyrastať na rovnakom mieste, ale boli sme úplne odlišní. Surfovanie ho nikdy nebralo a ani Suly modronohé asi neboli jeho obľúbená zver. No ja...ja som pri každom pohľade na žltú stužku musel myslieť na Molly. Veľmi som dúfal, že je v poriadku a nebude jej veľmi chýbať moja spoločnosť. Keď sa tam dostala, držal som sa od nej ďalej, aby si na mňa moc nezvykla a preto ani neviem, kedy sa to takto skomplikovalo. Proste som sa jej začal venovať viac a ona zjavne sama uznala, že sme dobrá dvojka. „Pokiaľ viem, nesurfuješ, že?"

„Športy nikdy neboli pre mňa. Na doske som stál len raz a aj to som sa skoro utopil." Uškrnul som sa, ale kým som vyšiel zo šatníka, zas som nahodil neutrálny výraz. Prišlo mi to zvláštne, ale chvíľami som ešte stále pomyslel aj na Lucy. Možno som jej to celé mal vysvetliť nejako citlivejšie. S mamou som si o celej veci pohovoril tak na poslednú chvíľu a sama povedala, že sa to celé dalo vyriešiť aj jemnejšie.

„Mal si niekedy frajerku Maxim?"

„Prečo ťa to zaujíma?"

„Len tak, či vieš niečo o rozchodoch."

„Lucy ťa nechala?" opýtal sa uštipačne, zatiaľ čo ja som sa hodil na posteľ. Bola vlastne pomerne pohodlná, aj keď pre mňa akási nízka. Neviem prečo, ale prišlo mi to, akoby som ležal na zemi. A hlavne...nebol som zvyknutý spať v posteli pre jedného. Tá moja mala kopu miesta a tu mi to prišlo, že ak sa počas noci otočím, skončím na zemi. „Alebo si nechal ty ju?"

„Vyzerám ako niekto, koho by baby len tak opúšťali?"

„Tvoje ego odstraší každého Roderick," odpovedal s pomerne vážnym hlasom. Postrehol som, koľko kníh vybral zo spodku kufra. Až som nad tým musel prevrátiť očami. Nie, žeby som mal niečo proti knihám, ale on sa bez nejakej nepohol ani na krok. V škole ho každý poznal tak, že po chodbe si kráčal s nosom v knihe. Zjavne preto mu ich starší žiaci zvykli kradnúť. Aby videli, či dokáže žiť aj v realite.