Keď oceán stretne pevninu

19.Kapitola

-Roderick-

„Počas noci vyzerá mesto tak...inak," povedala Brooke, sotva sme prešli značku, ktorá nás vítala v meste. Nechcel som šoférovať nazad po tme, ale proste sme nevedeli odísť skôr. Celý deň nám ubehol tak hrozne rýchlo, ale krásne zároveň. Obaja sme sa späť na internát vracali oveľa iní, ako ráno. „Ani by si nepovedal, že dokáže mať aj takúto tvár."

„Prečo? Niečo sa ti nepozdáva?"

„Nie, len...počas dňa mi to tu príde tak pokojné a nevinné a keď sa všetko ponorí do tmy a svetiel, príde mi to skôr ako úplne iné miesto. Tajomnejšie, plné vzrušenia a dobrodružstiev." Veľmi príjemne sa ľavou rukou načiahla ku mne a zozadu ma pohladila po vlasoch. Natoľko som sa bál, či celým týmto výletom neurobím krok vedľa a teraz? Mysľou som bol ešte stále či už na pláži, alebo v tej neskutočnej jaskyni. Na pamiatku sme jeden druhému kúpili malého plyšového tuleňa, ktorého sme si plánovali dať na kľúč od izby. Boli neskutočne milý a mali ste na výber toľko veľkostí a druhov, až som chcel kúpiť jedného poriadne veľkého a strčiť ho Maximovi do postele.

„Prečo sa inak stále pozeráš do mobilu? Čakáš dôležitý hovor?"

„Sledujem, či mi matka neposlala ďalšiu správu o tom, ako nedočkavo očakáva môj príchod."

„Čo?" V momente som pozrel na ňu. Namiesto odpovede som sa ale dočkal len smiechu, ktorý však znel trocha silene. Bohužiaľ. Aj som si hovoril, že kým prídeme na internát, dobrá nálada sa jej zjavne vytratí. Aká škoda. „Niečo mi uniklo?"

„Ešte počas večere mi písala, že na mňa čaká na internáte. Radšej som ti ale nič nepovedala. Nechcela som, aby nám pokazila pekný deň a navyše...ty si si večeru tak vychutnával, že mi bolo ľúto ťahať ťa preč." Pravda. Išli sme síce len na pizzu, ale prisahám, že lepšiu som v živote ešte nejedol. A hlavne nie v tak útulnej reštaurácii. Steny obložené drevom, na nich mosadzné svietniky s horiacimi sviečkami, alebo potom samotná hudba v pozadí. Bolo to tam skrátka super a určite sa ešte niekedy vrátime. Možno aj s Maximom.

„Ak si potrebovala ísť, mala si mi to povedať."

„Nie." S úsmevom pokývala hlavou a radšej mi pokynula, aby som zas dával pozor plne na cestu. „Nič sa nedeje. Dnešok mal ísť presne takto. Po pekných zážitkoch teraz pôjdem a vypočujem si jej krik. Potom ak chceš, môžeš prísť spať ku mne. A ak nie, uvidíme sa ráno."

„Pôjdeme aj zajtra niekam?"

„Rada by som zašla fotiť niekam do prírody. Chcela som si zrkadlovku zobrať aj dnes, ale...vieš, v akej nálade som ešte ráno bola." Takže sme mali na zajtra vlastne prísľub celkom pohodového dňa. Môžeme si pre mňa, za mňa niekam vybehnúť. Rád sa pokochám okolím ako takým, zatiaľ čo ona bude fotiť.

„Tak potom ráno sa dohodneme. Možno objavíme nejaké zaujímavé miesto." Hoci Oregon bol plný miest, na ktoré som plánoval ísť, aj tu na okolí je toho určite veľa. Eugene je predsa pomerne veľké mesto a nie je možné, aby tu bola nuda. To by sme ani nemohli byť v Amerike. Tu niečo nájdete aj na mieste, ktoré vyzerá ako úplný zapadákov.

„Premýšľala som nad budúcim víkendom. Chcela by som...chcela by som ísť domov."

„Do New Yorku?" Prikývla, pričom stiahla okno. Ja som urobil rovnakú vec, čo nám zabezpečilo fakt príjemný nočný vzduch v celom aute. Už sme aj tak boli pomaly pri internáte. Bohužiaľ. Akosi som nechcel, aby sa dnešok ešte skončil. „A čo tam?"