Keď oceán stretne pevninu

2.Kapitola

-Clara-

Dúfala som, že prvé ráno prebehne v poriadku. Tak veľmi som sa chcel prebudiť do krásneho dňa, kedy by som si s úsmevom povedala, že pôjde všetko fajn a budem sa mať dobre, ale...prišla realita. Hneď po otvorení očí ma otrasne rozbolela hlava, pričom prvá vec ktorú som uvidela, bol lejak za oknami. Voda na chodníkoch už stála v slušnom množstve, čiže určite pršalo už minimálne hodinu. Spať som nespala dobre. Keď ma konečne plač unavil natoľko, aby som zavrela oči, bolo niečo po tretej ráno. Potom som sa budila vlastne skoro každú hodinu, takže...toľko k prvej noci. A možno ešte to, že som Oriona napokon musela vložiť do vane, z ktorej nevedel vyliezť. Prišlo mi to ako najlepšie riešenie.

Za dverami sa už chodbou ozývali hlasy, čiže zjavne nie každý ležal tak dlho v posteli, ako ja. Hodiny na mobile ukazovali niečo krátko po pol deviatej, takže som mala pol hodinu, aby som sa dala do poriadku. Mama hovorila, že po mňa prídu o deviatej a nechcela som, aby zbytočne čakali. No keď som prehodila nohy cez okraj postele aby som vstala, nešlo to. Nemala som vôbec žiadnu motiváciu, ani nič. Chcela som sa len zahrabať späť medzi vankúše a plakať celý deň.

Horšiu noc som hádam ešte nikdy ani nezažila. Mimochodom... „dobré" ráno.

Aby Austin nepovedal, že som sa mu neozvala, dala so dokopy pár úprimných slov. Orion medzičasom pišťal v kúpeľni jedna radosť, takže som ho šla radšej vypustiť von. Prekvapilo ma ale, že bola vaňa čistá. To ma zjavne aj donútilo, aby som si na tričko vzala sveter, vlasy stiahla do drdolu, schytila tenisky a zbehla s ním dole. Bolo mi úplne ukradnuté, že mám na sebe ešte pyžamové nohavice, ktoré každý videl. Pôsobili ako tepláky, takže moc pozornosti asi nevzbudili.

„Prekvapil si ma. Myslela som si, že bude kúpeľňa smrdieť, ako posledný zapadákov," povedala som mu, sotva som zišla schodmi. Decká sa motali hore-dole, no nikto sa o mňa, alebo dokonca neho nezajímal. „Zariaď sa ale rýchlo, lebo prší. Viem...nemáš ani poňatia, čo je dážď, žiadny si ešte asi nezažil, ale pochybujem, že chceš byť celý mokrý." Stačilo, že som mu pozrela do tých krásne čiernych očí a došlo mi, že ma má totálne v paži. Ak bude chcieť, pokojne zostane na tom nečase aj hodinu. Ja som sa natisla ku stene, pod malú striešku aby som nepremokla, kým on si skákal po mokrej tráve jedna radosť. Razom sa mu srsť hlavne na labkách zafarbila do hnedej, takže šampón pre psov bola ďalšia položka, ktorú som dnes musela neodkladne kúpiť.

„Poď," zakričala som na neho prísne. Na chvíľu zastal, pozrel na mňa akoby chcel poslúchnuť, ale napokon z toho nič nebolo. „Orion!" Počkala som ešte chvíľu, či si to nerozmyslí, ale musela som napokon na dážď, aby som ho dostala dnu. Liezlo mi vlastne na nervy, že ho musím nosiť stále na rukách ale...pochybujem, žeby schody zvládol sám. Po prvé bol ešte moc maličký a po druhé aj doma s nimi mal problém.

Ja sama som ale mala problém sa dostať hore schodmi. Počasie samo o sebe ma zrazilo k zemi ešte viac a chvíľami som mala pocit, že sa rozplačem priamo na chodbe. Mrzelo ma, že som naokolo seba počula smiech a ja som sa cítila ako väzeň vlastne mysle. Preto som radšej sklonila hlavu a zabuchla za sebou dvere čo najrýchlejšie. Zablateného Oriona som dala do vane a doniesla mu tam misku ako s jedlom, tak s vodou.

Nemám ti zavolať?

Pousmiala som sa nad tou správou od Austina, ale odpísala som mu len toľko, že sa nemusí obťažovať. Aj tak som nemala času nazvyš. Išla som radšej vyhrabať nejaké čierne veci, do ktorých som sa zahalila od hlavy až po päty. So slzami v očiach som tak povedala zbohom bielym tričkám a bledým džínsom, zjavne na pekne dlhú dobu. Namiesto nich som si vzala čierne tielko s rifľovou bundou, tepláky a celé čierne kožené Conversy.