Keď oceán stretne pevninu

75.Kapitola

-Roderick-

Keď som prišiel z letiska domov, mal som pocit, že zaspím pokojne aj postojačky. Bol som tak hrozne unavený, ale keď som si ľahol a konečne mal možnosť spať, išlo to ťažko. Aj dvakrát som sa zobudil na podnet, že je posteľ vedľa mňa moc prázdna. Rukou som tam niekoho hľadal, ale vždy som narazil len na vankúše. A to bol asi dôvod, že som viac ako tri hodiny dozaista nespal. Iba som sa díval do stropu a čakal, či sa Clara ozve. No nič. Nenapísala, ani sa mi nesnažila zavolať.

„Roderick?" ozvalo sa zrazu potichu od dverí. Otočil som sa a hneď v nich aj uvidel postávať mamu. „Môžeme si pohovoriť?" S povzdychom som prikývol. Nie, nemal som na to teraz náladu, ale kedy, ak nie teraz? Zajtra sa budem baliť, oni idú určite do práce a pozajtra ráno letím späť do Oregonu.

„Čo by si chcela počuť mami?"

„Hlavne mi prosím povedz, čo mali celé tieto sviatky znamenať. Z toho, čo si splietal počas telefonátov, som toho priveľa nerozumela." Pravda, že som jej toho nikdy veľa nepovedal, ale...nemal som náladu na vysvetľovanie. Hlavne, keď som chcel byť čo najviac s Clarou. Dlhé telefonáty museli ísť stranou.

„V skratke...Clare zomrel brat. Najprv si všetci mysleli, že sa predávkoval kokaínom, ale napokon bola pravda niekde na polceste. Nemohol som ju nechať v tom samú, mami. Ľúbim to dievča, záleží mi na nej a moje miesto bolo proste po jej boku. Nechcel som, aby si tým prechádzala sama."

„A čo jej rodina?"

„Potrebovala mňa." Za tým som si stál. Rovnako, ako som obhajoval po príchode domov aj svoje tetovanie. Na moju smolu si ho otec všimol takmer okamžite. Nekričal priveľmi, ale dostal som pár nie pekných slov. Vraj som nezodpovedný, nič si nepremyslím a chovám sa ako decko. To, že ja som tetovanie v prvom rade vôbec nechcel, som ale radšej zamlčal. Ešte by potom bolo zle na Claru, čo som nepotreboval. „Hovorí ti niečo bipolárna porucha?"

„Ani nie." Tak som sa teda pustil do vysvetľovania. Mňa samého prekvapilo, koľko mi toho zostalo v hlave z noci, kedy som čítal všetky články. Vytiahol som na ňu toľko odborných výrazov a ja neviem čoho, že na mňa pozerala, či som v poriadku, alebo sa mi niečo v Kanada stalo s hlavou. Viem, s Clarou som na túto tému nehovoril, ale nemali sme správnu príležitosť. Radšej som si teda ešte našiel niečo na internete, aby som bol pripravený na hocičo.

Ani neviem, koľko som napokon mohol rozprávať. Zašiel som do takých detailov, kam som ani prvotne nechcel. Ale keď mama len mlčky počúvala a neprerušovala ma, nič mi nebránilo. Vysvetlil som jej, že sme boli skoro celý čas na psychiatrii, povedal som jej, ako sme sa spoznali, ako to išlo odvtedy a tak. Proste všetko, čo sa nás týkalo. Bolo toho veľa, mama sa chvíľami tvárila úplne stratene, ale keď som skončil a pozrel jej do očí, mal som jasno, že pochopila. Akurát ja som sa cítil akosi zvláštne. Dúfal som, že keď jej to všetko poviem, budem sa cítiť lepšie. Ale nie. Skôr som si priťažil tým, že som to povedal ďalšej osobe, ktorá zrazu vedela priveľa. A hoci by nám dvom mama nikdy zle nechcela...mal som zrazu strach, že som urobil chybu.

„Si si naozaj plne vedomý, na čo si sa upísal?" opýtala sa po hodnej dobe ticha. Ani som si v podstate nevšimol, kedy sa vo dverách zjavil otec. Dokopy toho nevedel veľa ani on. Aspoň som sa teda vyhol hovoreniu všetkého na dvakrát. „To dievča..."

„Ľúbim ju, mami. Konečne viem, čo je byť skutočne zamilovaný." Neraz ma karhala za to, že som lietal od jednej baby k druhej. Tak prečo sa neteší, že som našiel niekoho, s kým si viem predstaviť normálny a hlavne dlhodobý vzťah?