Keď oceán stretne pevninu

4.Kapitola

-Clara-

S očami plnými sĺz som sedela na kraji na postele už hodnú polhodinku, ale stále som sa nedonútila k pohybu. Ani neviem čo ma zobudilo, lebo som hneď musela presviedčať samú seba, aby som neplakala. Je pravda, že som zaspávala s plačom, rovnako ako večer predtým ale dúfala som, že ráno bude lepšie. V celej izbe som sa zrazu cítila tak strašne stiesnene. Chvíľami som až nevedela, či sa trasiem od zimy, alebo strachu a úzkosti, ktoré vlastne...ktoré nemali odkiaľ prameniť. Nič sa predsa nestalo. Nič, čo by malo vo mne vzbudiť podobné pocity.

„Ja ťa počujem Orion, ale..." Jeho škriekanie vo vani mi samozrejme nebolo príjemné, ale nedokázala som sa prinútiť, aby som za ním zašla. Pred chvíľou som dokonca držala mobil v ruke, že zavolám Claire alebo Austinovi, ale potom...rozmyslela som si to. Bolo sotva pol šiestej a nechcela som ich budiť. Zaslúžia si, aby sa vyspali a nie, aby hneď po ránu museli riešiť moju chorú myseľ. „Daj mi ešte chvíľku." Chcela som ho vziať von ešte skôr, akoby sa internát začal prebúdzať. Nechcela som veľmi riskovať, aby som do niekoho nabehla.

Neviem čo sa včera dialo na izbe vedľa mňa, ale bol tam taký rámus, že ešte ani keď som mala pustenú vodu v sprche, sa hudba a krik nedali prepočuť. Chvíľami som myslela, že sa pôjdem pozrieť na chodbu, ale...moja zarytá povaha introverta ma udržala pekne za zavretými dverami. Radšej som si urobila čaj a vzala si do parády jednu z nových kníh. Hej, plus bolo, že človek mohol mať na izbe malú chladničku a kanvicu. Milé, že škola myslela na takéto základné veci.

Horko-ťažko som sa napokon postavila na nohy, pretrela si oči a pobrala sa do kúpeľne. Slnko sa už pomaličky spoza mrakov tlačilo na oblohu, čo ma ale akosi netešilo. Chcela som, aby bolo dnes pekne pod mrakom. Aby ešte aj príroda za oknami bola rovnako smutná, ako ja sama. V šedom prostredí by som so svojou čiernou pekne zapadla, ale ak vyjde slnko...budem pôsobiť ako čierna ovca. Svet naokolo mňa bude plný farieb a šťastia, pričom ja sama som sa už zas doslova topila v mori beznádeje a pesimizmu. Ani prinajmenšom som nemala náladu ísť si osobne po ten rozvrh, čiže...posteľ to istila. Nedokázala som si predstaviť prejsť tak veľký kus mesta a ešte to tam hľadať hore-dole. Radšej im napíšem mail, aby mi poslali rozvrh takým spôsobom. Potom...možno o pár dní sa zastavím aj osobne a prevezmem všetko, čo bude treba.

„Už som tu," povedala som do tmy. Síce...nemal tam až tak veľmi tmu. Vzala som lepiacu pásku a prilepila mu na stenu jednu zo svetlených reťazí, ktorú som nechávala na noc zapnutú. Nechcela som, aby tu bol celkom v tme. Predsa len ak by nevedel spať alebo niečo, nech sa nebojí. Takto presne nad vaňou žiaril po stene pás príjemne žltého svetla, ktoré robilo veľmi útulnú atmosféru. „Nepišti prosím ťa toľko." Liezlo mi to neskutočne na nervy, aby som pravdu povedala. Nech sa naučí štekať a nie robiť zvuky, akoby mu niekto stál na labke.

Aby som nemala málo problémov, musela som poriadne vyčistiť vaňu od svojho drahého psa a dokonca osprchovať aj jeho. To sa mu moc nepáčilo, ale myslíte, že ma to zaujímalo? Špinavého som ho nemohla nechať a ani pustiť von. Kým som sa potom postarala o vaňu, jeho som poslala jesť a trocha objavovať izbu, aby sa mi tam nemotal pod nohami. Samú seba som už tak rýchlo nevedela dať dokopy, ale...dalo sa to. Namiesto pyžamových nohavíc som si natiahla tepláky, obula tenisky, pričom tričko som si nechala a len si naň hodila mikinu. Pod kapucňu sa mi úspešne podarilo schovať si vlasy a mohla som ísť.

To upišťané klbko bielej srsti som vzala na ruky a potichu, aby som zbytočne nebudila ostatných zbehla po schodoch. Dlho som sa vonku nechcela samozrejme zdržiavať, len aby som sa nemusela s niekým baviť. To mi ale nevyšlo práve podľa plánov. Dole za pultom sa už Maximiliano, alebo ako hovoril, že sa volá udomácňoval a jasné, že si ma musel hneď všimnúť.