Keď oceán stretne pevninu

79.Kapitola

-Clara-

Neisto som zaklopala, ale keď sa nik spoza dverí neozýval, opatrne som stlačila kľučku. Bolo pomaly pol deviatej, takže som veľmi pochybovala, že Roderick vyspáva. Maxim mi včera napísal, že dnes majú celý deň voľno, hoci im skutočný dôvod nikto oficiálne nevysvetlil. Povedali len toľko, aby dnes na vyučovanie nechodili. On mi vravel, že na predpoludnie má nejaký program, ale ak by som večer chcela, môžeme si niekam zájsť. Priamu odpoveď som mu dať nedokázala, ale bola to veľmi lákavá ponuka.

Od pána Morissona som odišla pomerne skoro. Dokázala som si s ním však dať raňajky a prehodili sme pár slov. Porozprával mi, čo sa dialo včera a tak. Bolo to vítané rozptýlenie, po ktorom som cestou na internát zavolala bratovi. Ospravedlnila som sa, že som sa mu včera neozvala a potom sme sa rozprávali celú cestu, kým som neprišla na internát. Brooke ešte spala, takže ja som sa len zložila a išla za Roderickom. Nemala som z toho najlepší pocit, ale bola som tu. No keď sa na klopanie nikto neozval, vstúpila som.

Potichu som za sebou zatvorila, no čakala na mňa len prázdna izba. Hunter, ani Roderick tu neboli, pričom jeho posteľ bola rozhádzaná. Nemala som tu tým pádom čo hľadať, ale tá posteľ mi nedala. Preto som k nej podišla a chcela ju dať dokopy. Predsa, nech to tu nevyzerá, akoby vybuchla bomba. No sotva som sa pustila do skladania paplóna, niekde za mnou sa otvorili dvere. No neboli to tie vchodové. Ale dvere od kúpeľne.

„Pozrieme sa, nespomínam si, žeby som si objednal slúžku," zatiahol pobavene s podlým úškrnom. Ja som sa však k slovu nedostala. Nie, žeby mi nedal priestor, ale...keď som ho uvidela len s uterákom okolo pása, trocha to so mnou zamávalo. „Si v poriadku? Včera si sa celý deň neozvala."

„Prepáč." Nechala som paplón tak a podišla k nemu. „Bolo toho veľa." Dúfala som, že vie, ako to myslím. Vyzeral zmätene, takže som vlastne len čakala, kedy prídu otázky. Psychicky som sa na to po ceste sem pripravovala, ale keď som zrazu stála pred ním, akoby to bola zbytočná snaha.

„Austin je ale v poriadku, že? Brooke hovorila, že to nie je nič vážne."

„Hej, je v poriadku. Ešte v ten večer mohol ísť domov."

„A kde si bola včera? U nich?" Vzala som ho za ruky a spolu sme klesli na kraj postele. Možno som ho mala nechať, aby sa šiel obliecť, no v tej chvíli to bolo akosi jedno.

„Aj u nich. Prvú noc som spala tam a včera večer som potom bola u pána Morissona. Nejako som sa necítila na to, aby som prišla späť sem." To, že to bolo z veľkej časti kvôli nemu, som samozrejme nahlas povedať nechcela. Musela som sa držať oficiálnej verzie, ktorá znela tak, že som proste potrebovala pokoj. „Vieš, ako mi v utorok bolo a toto celé k dobru absolútne neprispelo."

„Viem." Bolo asi dobré, keď si vyslobodil ruky a vzal mi tvár do dlaní, aby ma pobozkal. Aspoň na tú chvíľu som nemusela vynakladať námahu na skladanie slov do viet. Stačilo zavrieť oči a na chvíľu sa preniesť mimo realitu, čo som urobila s veľkou radosťou. Nebozkávali sme sa po prvé, ani po druhé, ale mne to ešte stále prišlo akési zvláštne. Nie v tom zlom, len išlo stále skrátka o niečo nové.

„Chcel by si dnes niečo robiť?" Na to, že o polhodinu by som mala ísť na žurnalistiku, som myslieť nechcela. Neexistovalo, aby som vošla do budovy a išla si vypočuť prednášku. Nie, k tomu ma proste nedokázalo prinútiť absolútne nič na celom svete. Pochybnosti som mala ešte aj o fotografovaní, ktoré máme s Brooke o piatej.

„Nemáš školu?"

„Žurnalistiku nie a večer neviem čo bude. Uvidím." Možno mi týmto vymeškávaním hodín išlo len o to, aby si toho profesori všimli a začali konať. Aby napísali našim, že nechodím na prednášky a aby sme si potom sadli a dohodli sa, že so školou končím. Lebo, že ma to tu absolútne už nezaujímalo, to bolo jasné. Nemala som v takom prípade žiadne plány, ale to bolo u mňa bežné. Načo by som si niečo plánovala neviem ako dlho dopredu? Nikdy tu nebola istota, že tu ešte v tej dobe stále budem. „Keby vieš, nakoľko ma už celá škola nezaujíma."