Keď oceán stretne pevninu

12.Kapitola

-Roderick-

„Myslíš, že je pravda, čo hovoril?" Mykol som plecami, pričom mi Brooke stisla ruku ešte pevnejšie. Do Portlandu sa napokon išlo a poviem vám, že lepší program sme ani mať nemohli. Trocha som bol nervózny ohľadne prehliadky toho strašidelného tunela, ale páčilo sa mi tu. Chlap, ktorý nás a ešte niekoľko ľudí sprevádzal rozprával naozaj pútavo. Vraj to tu kedysi využívali pašeráci, ktorí tadiaľto prenášali tovar, až k lodiam a opačne. Ocitlo sa tu aj niekoľko nedobrovoľných zajatcov a dokonca tu vraj bola zavraždená mladá žena. Nie práve milosrdným spôsobom. Odvtedy ako to tu uzavreli sa tu vraj našlo niekoľko ďalších tiel a tak, veľa kradnutého tovaru a hovorí sa, že tu straší. Vlastne ide o jedno z najstrašidelnejších miest Ameriky ako takej.

Popravde ani mne nebolo všetko jedno. Drevenými schodmi sme zišli dole a to bolo, akoby ste sa v momente ocitli niekde inde. Všade naokolo nás boli napoly rozpadnuté steny, tehly ktoré z nich vyhádzali aby sa urobili priechody boli nechané na kôpkach, ktoré už zapadli prachom, zo stropov viseli obyčajné žiarovky, spomedzi ktorých niektoré len tak náhodne preblikli, aby tu narobili zjavne tajomnejšiu atmosféru.

„Ak je toto ten program, pre ktorý si bol taký nadšený, zjavne to nemáš v hlave veľmi v poriadku."

„Maxim..." Obzrel som sa za ním, ale žeby sa tváril až tak znudene, to som si nemyslel. A pritom som tajne dúfal, žeby sa mu tu mohlo páčiť. „Prosím ťa užívaj si prehliadku a sťažnosti si nechaj napotom." Provokatívne som na neho žmurkol, ale radšej sa tváril, akoby ma ani nevidel. Zato Brooke sa ma držala ako kliešť, čo mi ale nevadilo. Rád som ju držal za ruku, pričom Hunter a jeho priateľka Amelia skončili rovnako. Hneď ako nám ju predstavil mi prišla veľmi sympatická. Pekné vysoké dievča, s dlhými hnedými vlasmi, orieškovými očami a veľmi milým úsmevom. Nie tak pekným, ako mala Brooke, ale musel som Hunterov výber pochváliť.

Zaujímavé časti tunela boli hlavne tie, kde ste ešte stále mohli vidieť, ako to tu v tej dobe vyzeralo. Či už drevené konštrukcie poschodových postelí, staré skrinky, alebo kopa stoličiek, ktoré sa náhodne povaľovali naozaj všade. Kde-tu akýsi kus oblečenia, alebo dokonca pohodený príbor. Sprievodca nám hovoril, že tu čas od času ľudia počuli nejaké zvláštne hlasy, či videli divné svetlá z miestností, kde by byť nemali. Mali sme ale šťastie a nik sa nás odtiaľto nesnažil vyhodiť práve takýmto spôsobom.

„Máš na večer plány?" opýtal som sa potichu Brooke. Nemyslel som na nič konkrétne, ale možno by sme si niekam mohli zájsť. Len tak vo dvojici. „Lebo ak nie..."

„Ak sa nenahneváš, nechce sa mi chodiť nikam. Možno zajtra."

„Okej, ako si želáš." Nepočítal som s odmietnutím, ale mal som nejaký ten náhradný plán. Ktorému sa Maxim zjavne nepoteší, ale čo už? Ja sa svojho plánu nevzdám. Nedám mu pokoj, kým neuvidím, že sa dokáže zo života naozaj tešiť. A nech ma potom pokojne nenávidí. Ja budem na seba právom hrdý. „Nedajbože chceš byť večer s Clarou?"

„Daj pokoj! Ešte si ma tá malá zmija za dnešné správanie užije." Nechápavo som nad ňou pokrútil hlavou, načo sme sa konečne vrátili ku schodom, ktoré viedli von. Mal som ten pocit, že sme tejto atmosféry mali všetci viac než dosť. A hlavne asi moja ruka, ktorú Brooke skoro zlomila. Ale fajn. Pre ňu hocičo.

„Nemám ten pocit, žeby urobila niečo tak hrozné."

„Nepočul si, ako so mnou hovorila predtým. Dám jej to vyžrať, neboj sa."

„Pozeraj sa teraz radšej pod nohy, lebo si vybiješ zuby," poradil som jej a konečne ju pustil. S Maximom sme vychádzali ako poslední, takže som mal ešte šancu obzrieť sa. Bolo to tu fajn. Chladné, nehostinné, ale fajn. Hlavne na zamyslenie sa ohľadne toho, čo sa v minulosti dialo. Palec hore za to, že sa o toto miesto starajú a dajú tak ľuďom možnosť, aby sa niečo o histórii mesta dozvedeli.