Keď oceán stretne pevninu

23.Kapitola

-Clara-

„Aby som pravdu povedala, nebola som spokojná s vašimi prácami. Niektorí ste mi odovzdali kvalitné články, to nepopieram, ale zvyšok zadaniu tak celkovo nepochopil." Veľmi som profesorku nepočúvala, hoci to bola zjavne veľká chyba. Bola som tu predsa od toho, aby som dávala pozor. Aj napriek tomu, že sa mi život rúcal rovno pred nosom. „Preto som sa rozhodla, že dnes nepôjdeme ďalej. Aj tak je vás tu pre niečo neskutočne málo, takže si vás budem po jednom volať a každému poviem pár slov k jeho práci. Keď s vami skončím, môžete ísť."

Počula som okolo seba nesúhlasy, či súhlasy, ale nemohlo mi to byť viac ukradnuté. Už aj takto som sedela úplne zošuchnutá na sedačke a mala pustenú hudbu. Vstávalo sa mi ťažko, žalúdok som mala pre niečo ako na vode, čiže som do seba nedostala ani kávu, či dokonca lieky. A to bolo zlé. Veľmi zlé. Dúfala som preto, že si ma zavolá medzi prvými, čo sa ale nestalo. Sledovala som, ako jednotlivý študenti idú k nej a ako sa vracajú buď sklamaní, alebo celkom nadšení. Niečo mi šepkalo, že ja budem jedna z tých, ktorú pochváli a preto, keď už skoro pri konci povedala moje meno, som vstala s aspoň malou dávkou sebavedomia.

Batoh som si nechala na mieste a so sklonenou hlavou sa pobrala ku katedre. Nebolo nás tam už veľa, ale ani tak mi nebolo príjemné, ako na mňa každý hľadel. Cítila som nervozitu, to by som nemohla skryť, no sotva som stála pred profesorkou, donútila som sa k úsmevu. V rukách držala moje papiere, ale výraz na jej peknej tvári neveštil nič dobré.

„Ach Clara...začala si tak pekne, no potom...čo sa stalo potom? Celý článok stratil význam, keď si začala priveľmi fantazírovať. Behom niekoľkých viet sa z článku stala akási poviedka bez pointy."

„Priznávam, že som mala problémy niečo napísať, ale keď už to bolo...prišlo mi, že je to v pohode."

„No nebolo moja milá." Prikývla som a zasunula si vlasy za ucho. Iba ťažko som potlačila úplné sklamanie, ktoré ma ovalilo, ako prívalová vlna. Natoľko som verila, že sa jej bude článok páčiť a zrazu z toho nebolo nič. Iba sklamanie. „Nabudúce by si mala písať viac realisticky. Metafory a podobné veci sú v poriadku, tie krásne článok oživli, ale inak by som ti doporučovala, aby si sa držala viac pri zemi." Nemo som hľadela na ženu s krásne ryšavými vlasmi a modrými očami, ako sa mi snaží vysvetliť, kde som urobila chyby, no akoby som jej slová ani nepočula. Moja myseľ už mala úplne iné záujmy, než počúvanie jej rád.

„Sľubujem, že nabudúce to bude lepšie."

„Nemusíš mi nič sľubovať," odvetila a podala mi papiere. Najradšej by som ich ale bola roztrhala. „Môžeš ísť. A byť na tvojom mieste, obmedzila by som žúrky a podobné veci. Vyzeráš príšerne unavene." Prikývla som, vysúkala zo seba nejaký pozdrav a radšej upaľovala preč. Mala som mať voľno až do poobedia, takže som mala dosť času vrátiť sa na internát a zavrieť sa v izbe. Nič iné som dnes robiť nechcela. Aj ráno som zo seba iba ťažko dostala pár slov, ktorými som sa prihovorila Brooke. Našťastie ešte napoly spala, takže som sa nemusela báť, žeby sa chcela so mnou nejako extra baviť.

Veľmi som dúfala, že nenabehnem do Redericka, alebo niekoho iného. Nechcela som spoločnosť. Preto som sa aj tešila, keď som si vzala Oriona, pričom som s Maximilianom prehodila iba pár slov. Pocit ale, keď som sa zamkla v izbe bol nadovšetko. Tašku aj s papiermi som hodila do kúta, vyzula si tenisky a išla si rovno ľahnúť. Nemala som na práci absolútne nič iné, čiže som sa rozhodla využiť čas. V noci som veľa nespala, preto som dúfala, že to doženie teraz. Predsa aj profesorka povedala, aby som viac spala. Aká škoda, že ja som nebola unavená zo žúrov, ale zo života ako takého.