Keď oceán stretne pevninu

32.Kapitola

-Clara-

„Ja vlastne ani neviem, o čom by sme mali dnes hovoriť, alebo..."

„O hocičom, naozaj," odvetila som skôr, akoby pán Morisson dokázal dohovoriť. Zjavne mi ten voľný pondelok uškodil lebo toľko, ako dnes som sa ešte nenabehala. A hlavne som neminula toľko peňazí. Začalo to proste tým, že som zašla trocha do nákupného centra, aby som sa poobzerala a skončilo tak, že na internát som sa vrátila ovešaná taškami. Kúpila som kopu oblečenia, nové tenisky a hlavne kopu kníh, ktoré som sotva vládala odniesť. Takže áno...prehnala som to. No viete čo? Nemala som čo ľutovať. Všetko sa mi páčilo a niektoré kúsky mimoriadne nadchli aj Brooke. „Chcete vedieť, čo som si dnes kúpila?"

„Nemyslím si, že práve to je správna téma, Clara."

„Tak?" Popravde sa mi moc nechcelo len tak posedávať na jednom mieste, ale na prechádzku bola pomerne zima. A hlavne pán Morisson nebol v nálade, aby sme niekam išli. „Prepáčte, možno...možno by som sa mala upokojiť." Problém bol v tom, že to nešlo. Hoci mi chvíľami došlo, ako neznesiteľne sa chovám, nedokázala som s tým nič robiť. Najradšej by som totiž dobyla celý svet za jednu noc. Bez cudzej pomoci. Len ja sama.

„Nie, nie, všetko v poriadku. Akurát si ani nepamätám, kedy si bola naposledy v podobnej nálade."

„Tiež si na to nechcem pamätať, ale nejako to z hlavy vymazať nejde." Čo som si ale chcela pamätať dlho, bol včerajšok. To, ako sme s Roderickom sedeli pod stromom aj cez tri hodiny a proste sa rozprávali. Cítila som sa tam s ním úplne skvele, bola som uvoľnená a proste...urobila som ho zjavne šťastným. A seba tiež, keďže som si nechala jeho šiltovku, ktorá moju hlavu zdobila aj teraz. Škoda, že bola tak farebná a čoskoro ju aj tak budem musieť vrátiť. Možno ak by bola čierna, mohla by som ju nosiť stále.

„Aké to bolo s Brooke? Predsa len máte za sebou prvý týždeň, kedy oficiálne vedela, čo sa s tebou deje." Prikývla som s úsmevom od ucha k uchu. Víkend sme mali úžasný. Či už ten výlet na pobrežie, alebo potom večer v bare. Včera sme spolu moc neboli, ale dnes sme si to zas vynahradili spoločným obedom v meste. Za ktorý prekvapivo platila Brooke.

„Chvíľami mi prišlo, že sa okolo mňa bojí chodiť inak, ako špičkách, ale potom...hlavne v sobotu to všetko zapadlo na správne miesto. Mohla za to určite aj moja nálada, ale konečne sme boli spolu ako dve obyčajné vysokoškoláčky, proste dve kamarátky, ktoré sú na výlete a tak. Mali sme úplne obyčajný život, veľmi veľa sme sa smiali, urobili sme krásne fotky a potom večer sme išli ešte von do jedného baru."

„Nepovedal by som, že zvládneš toľko vecí v jeden deň."

„Viete, že ani ja." Stále ma to vlastne udivovalo. Inokedy by ma unavil len ten výlet a nieto ešte, aby som tak veľmi chcela ísť večer von. A hlavne by som zjavne len tak alkohol tiež nepila. Nebola som opitá, ani nič podobné, ale tie štyri vodky, ktoré Brooke objednala šli dole jedna radosť. „Ale cítila som sa skvele."

„Tak to musíš vedieť ty."

„Netešíte sa?" Pokýval hlavou. Jasné, že sa netešil. Ani ja by som sa nemala tešiť. Nemala som nad sebou skoro žiadnu kontrolu, ale nemohla som s tým robiť absolútne nič. Vlastne som ani nevedela, čo čakať od ďalšieho dňa. Áno, bolo z jedného ohľadu lepšie, ako keď som ležala v posteli s depresiami, ale...vtedy som aspoň vedela čo sa deje a čo sa bude diať o hodinu. No teraz nie. Svet sa naokolo mňa točil tak rýchlo, že som s ním niekedy ani ja sama nevedela držať krok. A predsa som sa o to snažila, čím som robila všetko ešte horším.