Keď oceán stretne pevninu

86.Kapitola

-Roderick-

„Kam si sa vyparil? Dokonca ani Hunter mi to nevedel povedať, keď som ťa hľadala v izbe." Slabučko som sa pousmial nad jej slovami, pričom všade okolo mňa divoké vlny narážali do skál. Sedel som tu už približne hodinu v očakávaní krásneho západu slnka. Včera som sa ho nedočkal, tak možno dnes.

„Musel som odísť. Niekam na čerstvý vzduch." V sobotu večer som uskutočnil jeden telefonát a v pondelok ráno som už aj so spoločnosťou bol na ceste niekam do neznáma. Zbalil som si do batoha pár vecí, sadol do auta a vydal sa na otvorené cesty, vedúce všetkými smermi. Nemal som cieľ. Ten vybral až Cory. „Neviem, kedy sa vrátim. Skoro to zjavne nebude." Dnes bola streda a skôr ako v nedeľu, som sa nikam nechystal. Nemalo cenu vracať sa tam. Nikto na mňa nečakal.

„Povedz mi, kde si."

„Radšej nie. Ver mi, Brooke. Takto to bude lepšie." Nebude, ale čo som mal robiť? Späť som ísť nemohol. Nie za Clarou. Nie po tom, čo mi povedala v piatok. Stále som jej slová počul v hlave, dookola som si ich prehrával a ubližoval som tak samému sebe. Darmo som si myslel, že viem do čoho sa púšťam. Vysvitlo, že som nemal ani najmenšie poňatie. „Akceptuj, že som musel na chvíľu odísť. Nehovor mi, že tam priveľmi niekomu chýbam."

„To nehovorím." Samozrejme, že nie. Dokázal by som sa vsadiť, že o mne Clara nepovedala od piatka ani pol slova. Rovnako, ako mi nenapísala a ani nezavolala. Viem, že som to po nej priveľmi čakať nemohol, ale padlo by to dobre. Keby sa mi aspoň pokúsi vysvetliť, ako to celé myslela. Alebo skôr prečo mi to hovorila, Chápal som kam smeruje, po rozhovore s pánom Morissonom o to lepšie, ale nedokázal som to spracovať. Dívala sa mi pritom priamo do očí a mňa to zasiahlo silnejšie, ako zjavne čakala. Natoľko som bol do nej zaľúbený a predsa neexistovalo nič, čím by som ju zachránil.

Keď som v noci čítal tie články a dával si dokopy dve a dve, videl som to všetko priveľmi svetlo. Nahováral som si, aký nápomocný jej budem a ako spolu všetko zvládneme. Lenže jej depresia a odmietanie celkovej komunikácie mi úplne zviazali ruky. Cítil som už počas skúškového, že sa niečo deje, ale skutočne ma to zasiahlo až keď bola v Rusku. Nevolala mi tak často, ako predtým. Zvykol som si zaspávať po našich dokonalých telefonátoch a zrazu sa to celé vyparilo. Zjavne som jej neviem ako nechýbal. Hlavne, ak tam mala Maxima. No najhoršie asi bolo lúčenie, keď som odchádzal do Charlestonu. To sa akoby nevedela dočkať, kedy nasadnem do auta a nechám ju na pokoji. Pobozkala ma, akoby sa nič nebolo dialo, ale ja som to napätie cítil. A rovnako to potom vyzeralo aj celý týždeň. Nezavolala mi a keď som volal ja, ani nezdvihla mobil. Sotva mi odpisovala na správy a niekoľkokrát ich iba otvorila, bez nejakej spätnej väzby.

Toto je láska? Dopekla, toto je to, o čom hovorí celý poondiaty svet a nad čím sa všetci tak rozplývajú? Čo je krásne na pocite úplnej beznádeje? Mám byť rád keď vidím, ako mi ju berie choroba, o ktorej som donedávna skoro nič nevedel? Keď som šiel do Kanady a ležal s ňou na psychiatrii...už vtedy som si mal uvedomiť, ako to celé dopadne. Nemal som dovoliť, aby sme sa pobozkali a aby sme si nechali urobiť to tetovanie. Lebo zakaždým keď som sa za uplynulé dni pozrel na svoj ľavý prostredník, ma na ňom desil ten prekliaty ihličnan. Pripomínal mi jej oči a to poobede, kedy sme boli v lese a ona ma fotila.

„Čo sa medzi vami stalo, keď som odišla? S Clarou sa absolútne nedá hovoriť, tak aspoň ty by si ma mohol zoznámiť so situáciou."

„Čo sa stalo?" opýtal som sa posmešne a zatvoril na chvíľku oči. Vzduch tu bol o toľko čistejší, ako v meste. „Odkedy som s ňou bol u pána Morissona viem, že môže hocikedy premýšľať nad samovraždou. Ale keď mi to celé povedala do očí...dopekla Brooke, do čoho som sa to dostal? Ako jej mám pomôcť, ak ja a moja láska voči nej nie sú dostatočné, aby sa o nič podobné nepokúsila? Povedala, že radšej by ma nikdy nepobozkala, ak by ma tak ušetrila bolesti." To som si nedokázal ani predstaviť. Nechcel som poznať svet bez nej po mojom boku. Ja viem, že to bolo trápenie od samého začiatku, ale čo ak...čo ak by sa stal zázrak? Nezaslúžili by sme si ho? Alebo minimálne ona?