Keď oceán stretne pevninu

63.Kapitola

-Clara-

„Máš všetko?" opýtala sa Brooke, zatvárajúc mi kufor. Chcela som sa zbaliť bez drámy a plaču, ale nešlo to. Nemohla som veriť, čo otec urobil. Hovorila som mu, že nechcem ísť domov a on...on po mňa prišiel nasilu. Možno, ak by sa nestal ten incident s tabletkami, ale takto... „Clara?"

„Vôbec ma to nezaujíma," zašepkala som jednou rukou hladkajúc Oriona. Ísť domov bola tá posledná vec, na ktorú som mala nervy. Nechcela som byť v blízkosti Andyho a po tomto celom ani s otcom. Lebo ako to bude? Oni dvaja pôjdu do práce, Andrew do školy, alebo zas utečie a ja budem doma celé dni osamote. Nebudem tam mať nikoho, na koho som si natoľko zvykla a bez koho som si svoj deň predstavovala ťažko. Brooke, Maxim...Roderick...všetci zostanú tu, stovky kilometrov ďaleko. Práve teraz. Teraz, keď som mu konečne povedala, že ho ľúbim a keď sme sa skoro pobozkali.

„Viem, že sa na otca určite hneváš, ale nerob mu to celé ešte ťažšie. Andrew mu robí určite dosť veľa starostí, tak neprilievaj do ohňa ešte aj ty."

„Nerobím to schválne, len...len..." Nedokázala som svoje myšlienky sformulovať do slov, ktorým by Brooke rozumela. A preto som len mávla rukou nad celou vecou a siahla po kabáte. Noc síce strávime u dvojičiek, ale čo potom? Čaká nás opäť dlhá cesta a príjazd domov nebude potešujúci ani trocha. Lebo hoci som to tam milovala, oveľa radšej by som zostala tu. Tam som nemala zrazu akoby nič, pričom tu mi na dlaniach aj napriek všetkému ležal celučký svet naraz. Pri otcovom príchode to bolo, akoby sa ten svet rozpadol na maličké kúsky. Bez varovania, alebo niečoho podobného. „Zvládneš to tu sama?"

„Ale hej, neboj sa. Väčšinu času budem zjavne s Reném."

„Už ste našli byt?" Pokývala hlavou, sadajúc si ku mne na posteľ. Orion mi skučal pri nohách, akoby doslova cítil, že sa niečo deje. Nemala som však silu ešte ani na to, aby som ho zodvihla, alebo niečo. A to som...a to som si dnes obliekla bledosivé tepláky, namiesto čiernych. Namiesto spánku, som od rána dopisovala článok, ktorý som sa hodlala večer konečne pridať a keď som zaspala na takú hodinku, prebudila som sa v oveľa lepšom stave. Verila som, že keď sa posnažím, dokážem si tú náladu udržať. No stačil otcov príchod, aby som zabudla na všetko, okrem čiernej. Pritom som natoľko dúfala, že dnešok strávim výhradne s Roderickom. Chcela som, aby to tak bolo. Aby sme tu ležali a rozprávali sa do nekonečna.

„Neviem, ako to bude s našimi cez prázdniny, ale ak sa bude dať, prídem na pár dní, dobre? Alebo ak myslíš, posledné dni by sme mohli stráviť aj v New Yorku."

„Na nový rok má prísť aj Roderick, takže...neviem, čo z toho bude. Vravel, že by chcel, no nie som si istá."

„On chce prísť do Kanady, hej?" opýtala sa so smiechom. „Tak na to som naozaj veľmi zvedavá." Niekde v kútiku duše, som už teraz vedela, že z toho nič nebude. Ale nechcela som to presvedčene hovoriť nahlas, lebo by som zbytočne privolala nešťastie. Toho som mala dosť tak, či tak.

Keď som sa však konečne odhodlala na to, aby som vstala a zišla dole, bolo mi ešte horšie. Dúfala som, že objatie od Brooke nejako pomôže a dodá mi silu na celú cestu, no popravde som sa len viac rozplakala a odmietala som sa pohnúť. Nikdy som si nemyslela, že sa mi bude myšlienka na domov takto hnusiť, ale...stalo sa. Nedokázala som jej povedať ani pol slova, pričom ona sa ma snažila utíšiť všetkým možným, čo jej prišlo na um. Ja som však v jej slovách nič pozitívne vidieť nedokázala. A hlavne nie v momente, kedy som si vzala Oriona a zišla som dole. Roderick bol späť skôr, akoby som sa nazdala a s malým mrmlaním, mi pomohol s kufrom. Áno, bol ťažký, ale ak sa už ponúkol, že pomôže, mohol si odpustiť reči okolo toho.