Keď oceán stretne pevninu

67.Kapitola

-Clara-

Musela som prespať niekoľko hodín, lebo keď som sa znova pozrela na hodinky, už nebolo ráno. Bolo niečo krátko pred treťou, ale za oknami bola nezvyčajná tma. V prvom momente som sa bála dokonca aj pohnúť. Všetko ma neznesiteľne bolelo a ešte stále mi bola zima, akoby som len pred chvíľou vyšla do snehu bez kabáta, alebo niečoho podobného. Bol to zjavne hlúpy nápad, ale v tej chvíli som nedokázala uvažovať. Robila som prvé, čo mi napadlo a myslela som si, že je to správne. Keď sme sa s pánom Morissonom vrátili, Claire ma donútila zjesť tabletky, ale keby je na mne, určite by som si ich nedala. Priveľmi sa im podarilo všetko utlmiť a to som nechcela. Nezaslúžila som si pokoj, keď môj brat zomrel kvôli mne.

Čakala som, že ma bude niekto strážiť, ale keď som sa otočila, nikto tu nebol. Izbu s pootvorenými dverami som mala len pre seba. Dokonca ani Orion sa mi neváľal pri posteli. Skontrolovala som si mobil, kde ma však čakalo ešte viac neprečítaných správ, ako ráno, či včera večer. A skoro všetky boli od Rodericka. Brooke mi písala naposledy včera podvečer, takže jej Austin zjavne dal vedieť, čo sa deje. A rovnako ani Maxim ma už nehľadal. Keď som ale prešla správy od Rodericka, posledná bola z rána. Čiže už musel byť v obraze aj ten. Nech už im ale dal vedieť ktokoľvek, bola som mu veľmi vďačná.

Chvíľku som ešte ležala, premietala som si udalosti posledných hodín a dní v hlave, no keď som to už nezniesla, vstala som. Každý pohyb bolel, ale dokázala som dôjsť do kúpeľne. Zapozerala som sa nachvíľu do zrkadla, lenže dievča v ňom som nespoznávala. Nemohla som to byť ja. Neexistovalo, aby som sa pozerala sama na seba. Mala som doslova chuť zrkadlo roztrieskať na maličké kúsočky. Dorezať si na úlomkoch ruky a sledovať krv, ako pomaličky kvapká na podlahu. Oči mi pritom zablúdili ku kachličke, ktorú som rozbila niektorý deň. Nikto si to nevšimol.

Pár minút som sa zapierala do kraja umývadla, ale napokon som neurobila žiadnu hlúposť. Len som si opláchla tvár a krk studenou vodou, poutierala sa a pomaly sa vydala von z izby. Dom bol tichý a tmavý, akoby som tu bola sama. Oriona nebolo počuť ani dole. Neštekal, nebehal si hore-dole, dokonca ani dvojičky som nepočula rozprávať sa. Pravou rukou som sa pre istotu pridržiavala steny, keď som mierila do izby vedľa. Dvere boli na nej pootvorené, takže som opatrne nakukla dnu. V neskutočnom šere som toho prvotne nič moc nevidela, ale potom mi Austin z postele kývol, aby som pokojne vošla. Určite nečakal, žeby som sa tu mala objaviť.

„Poď," povedal potichu a posunul sa na posteli úplne ku stene, aby mi urobil miesto. Nechcela som ho otravovať, ale padlo dobre, že ma nevyhodil. A hlavne padlo dobre, keď som si zas mohla ľahnúť do teplej postele, lebo v dome bola pre niečo poriadna zima. „Spala si?" Prikývla som a poriadne sa zakryla.

„Nebol to len sen, však?" Pokýval hlavou. Ešte stále som nedokázala zniesť myšlienku, žeby sa ma mal niekto dotknúť, alebo sa ma pokúsiť utíšiť, ale keď ma Austin objal, nemala som silu nejako protestovať. A ani som nechcela. Boli sme v tom spolu. Netrpela som len, ale aj on. Bola to rana pre celú našu rodinu. „Prečo?"

„Mám pocit, že to sa už nikdy nedozvieme, Clara."

„Takto to nemôže skončiť. Niekto...niekto musí vedieť, prečo sa to stalo...prečo to robil...prečo..." Odmietala som prijať, že sa nikdy pravdu nedozvieme. Áno, možno by to tak bolo lepšie, ale dokedy s tým zvládneme žiť? Hovorí sa, že čas vylieči všetky rany, ale je to skutočne tak? Dokáže niekedy prebolieť niečo podobné? „Austin..."

„Neplač prosím ťa," zašepkal roztraseným hlasom. Tisli sa mi slzy do očí, ale on mal k plaču zjavne bližšie, ako ja. „A hlavne sa z ničoho neobviňuj. To čo si povedala dole, nie je pravda. Nemôžeš za to." Ale áno. Môžem, lebo som mlčala a ešte stále mlčím. Mohla som niečo urobiť, niečo povedať...hocičo. Mohla som ho zachrániť.