Keď oceán stretne pevninu

46.Kapitola

-Roderick-

„Včera som zaspal skôr, akoby som plánoval, tak preto volám až teraz," povedal som, sotva ma na druhej strane privítal hlas, ktorému sa podarilo prežiariť ešte aj tento daždivý deň. Mrzelo ma, že som včera o svoj telefonát s Clarou prišiel a preto som jej chcel zavolať ešte skôr, akoby sme vzlietli. Takže som si na letisku pekne našiel v rohu nejaké miesto a zložil sa, kým si šiel Maxim pre kávu. „Snáď nevadí."

„Hlavne, že ťa počujem," odvetila smutne. Poznal som to. Za posledné týždne sme spolu hovorili toľko, že som proste poznal ako znie jej hlas, keď ju niečo trápi. A teraz rozhodne nebola v poriadku. O tom by ma určite nepresvedčila. No...malo cenu pýtať sa? Nikdy mi nepovedala, ak ju niečo trápilo. „Už ste na letisku, však?"

„Je tu plno. Vidno, že dnes kopa ľudí letí domov na sviatky."

„Aj my sme už vyrazili." No netešila sa ohľadne toho. Ale ani ja. Chcel som domov, ale let na Hawaii znamenalo byť od nej ešte ďalej, ako uplynulý týždeň. Aj ten bol sám o sebe ťažký, tak čo bude, ak pôjdem ešte ďalej? Ak by sa dalo, sadol by som do auta a šiel do Kanady. Aspoň pre jedno objatie, ak už nič viac. „No cesta je sakramentsky dlhá. Možno by som ju mala využiť, aby som dobehla zmeškané veci v škole."

„Kašli na školu," povedal som takmer okamžite. „Mali sme jej doteraz dosť. Mysli na hocičo iné." Ja osobne som si vybral notebook, len aby som šiel skontrolovať maily. Áno, čakala som odpoveď práve od nej...od Kanadského leva. Dúfal som, že si moju správu prečítala a napísala mi pár slov, ale zjavne zbytočne. Od nej tam mail nebol. Len nejaké veci zo školy, ktoré nám včera poslal profesor, lebo sme ich nestihli dobrať na hodine.

„Začal si čítať?" opýtala sa, zjavne aby odviedla rozhovor iným smerom. Kniha mi ležala v batohu, aby som ju mal počas letu pri sebe, ale nijako extra ma nelákala. „Alebo skôr ani nie, čo?"

„Skúsil som to, ale...knihy nie sú pre mňa. Nie sú v nich žiadne obrázky a bez nich mi ten dlhý a hustý text príde bez pointy." Ale šancu som jej dal. Vydržal som tri kapitoly, ktoré vôbec neboli krátke. No zjavne zostanem pri možnosti, že si pozrieme seriál. „Nehneváš sa?"

„Tušila som, že to bude nad tvoje sily. Ale aspoň si to skúsil."

„Pozrieme si seriál, dobre? Hneď, ako sa vrátime." Dúfal som, že sa jej pery pri týchto slovách odo mňa zvlnili aspoň do maličkého úsmevu. Lebo aj keď som ho nemohol vidieť, chcel som, aby sa usmievala. Zaslúžila si to. „A ako si na tom s Vládcami Florencie?" Napokon uhádla, aký seriál som jej minule opisoval. O známej bankárskej rodine z doby Talianskej renesancie....o Mediciovcoch, vládcoch Florencie. Nikdy som moc históriu nemusel, ale tento seriál mal skutočne niečo do seba a hoci mala prvá séria len osem dielov a druhá ešte nebola na svete, bavil ma.

„Nemala som náladu cez týždeň pozerať nič, takže som stále na druhej epizóde. Možno dopozerám doma."

„Poprípade so mnou." Usmial som sa sám pre seba, ale Maxim ktorý sa akurát vracal, si to určite všimol. Ale nech. Aj tak vie, že sme sa s Clarou zblížili a neraz utrúsil na túto adresu hlúpe komentáre. No mne to mohlo byť jedno. Vedel som, prečo to robím. A hoci ten vzťah medzi nami stále nebol natoľko pevný, ako som chcel, časom sa tam dostaneme. Určite áno.

„Chýbaš mi, Roderick. Nikdy som si nemyslela, že ti niečo takéto poviem, ale..."

„Aj ty mi chýbaš." Keby len vedela, ako veľmi. Nakoľko som chcel, aby bola počas týždňa niekde nablízku a mohla sa so mnou prechádzať plážou. Aby aj s Brooke hocikedy prišli a mohli sme si niekam zájsť. Lebo odkedy sa mi zas akosi vrátila nálada, chcel som lietať po Oregone, akoby zajtrajšok ani neexistoval. S Clarou a jej náladou to bolo samozrejme ťažké, nikam sa mi ju nepodarilo dostať, ale s Brooke sme si zašli na dva výlety. Len tak osamote, sme boli pozrieť krásne vodopády Multnomah Falls a druhýkrát sme zas zašli na pobrežie a pobudli celý deň na pláži. Veľa sme sa rozprávali, Brooke fotila a ja som sa snažil si len tak užívať chvíle slobody a voľnosti. „No týždeň ešte nejako vydržíme. Obaja pôjdeme domov, za svojimi kamarátmi, rodinami..."