Keď oceán stretne pevninu

27.Kapitola

-Clara -

„Prečo ste spali tu?" opýtal sa René, sotva vošiel do obývačky. Ani neviem kedy, ale obe s Brooke sme zaspali priamo tu v obývačke. No spalo sa mi dobre. Oveľa lepšie, ako na internáte. Konečne som po dlhých nociach mala pocit, že som sa vyspala, aj keď to bolo len pár hodín. No ešte aj prebudenie prebehlo s lepším pocitom. Síce som sa necítila na iné farby ako na čiernu, nemusela som premáhať plač hneď pi otvorení očí a rovnako som necítila nekončiacu prázdnotu. „Obom som vám prichystal izby."

„Rozprávali sme sa a potom...akosi nás premohla únava," odvetila Brooke ešte pomerne ospalým hlasom. Ja som sa obzrela po obývačke hľadajúc Oriona, ale keď som ho uvidela u Reného, spokojne som si ľahla späť. Bol v dobrých rukách.

„To aby som urobil raňajky a potom vás dal dokopy čím skôr. Dnes nás ešte čaká zaujímavý program."

„Hej?" opýtali sme sa skoro jednohlasne. „Čo si vymyslel?"

„Dlho sme neboli na našej vyhliadke. Tak mi napadlo, žeby sme tam dnes skočili a ukázali tú krásu aj nášmu hosťovi." Pri tých slovách žmurkol na mňa, až som sa musela usmiať. Bože, prečo som doteraz nestretla podobne príjemných ľudí? Nepoznala som toho človeka ešte ani deň a už mi bolo v jeho spoločnosti príjemne. „Určite ti je krása menom Empire State Bulding známa, však Clara?"

„Jasné, čo to som počula."

„Tak sa dnes teš na krásny výhľad priamo z vrcholu tejto slávnej budovy. Brával som tam Brooke veľmi často a rád by som si to zopakoval skôr, ako zas pôjdete." Po tejto skúsenosti by som možno nepovedala nie ani na to, aby sme chodili do New Yorku každý jeden víkend. Ale s tým, aby sme odlietali okamžite čo nám piatok skončí vyučovanie, aby sme tu boli ešte dlhšie. „Môže byť?"

„Jasné, že môže." Nemohla by som zjavne prosiť o lepší program. Preto som okamžite vstala, len čo boli raňajky hotové a s radosťou sa najedla. Praženica chutila sakramentsky dobre, k nej nakrájané čerstvé paradajky rovnako a káva na poriadne prebudenie bola taká skvelá bodka na záver. Všetci traja sme sa počas jedla veľa rozprávali, dokonca som sa naozaj úprimne zasmiala, keď nám René hovoril o zamenených oblekoch otca Brooke v čistiarni minulý týždeň. Vraj sa to snažil vyriešiť bez toho, aby vznikli nejaké problémy, ale keď sa to dozvedel jej otec, nabehol tam a začal po každom kričať. Teda skoro. Zašiel do zlej čistiarne, takže tam zo seba urobil pred zamestnancami iba blázna, ktorý sa nevie ovládať a stále kričí. A hoci som ho nepoznala, bola to zábavná predstava.

***

„Nebojíš sa výšok, však?" Pokývala som hlavou, sotva výťah zastavil na obávanom osemdesiatom šiestom poschodí. Vo výťahu bola okrem nás kopa ľudí, takže som bola veľmi rada, keď sme konečne vystúpili. Chvíľami som si myslel, že tam rovno od nepríjemnej úzkosti odpadnem, ale napokon som to nejako vydržala. S tým, že som sa pozerala na Brooke, ale nič jej nehovorila. Iba som sa snažila nerobiť paniku.

No keď sme konečne vyšli na vzduch, bolo mi razom lepšie. Obloha bola dnes konečne jasná, bez čo i len malého mráčika, ale vietor tu hore fúkal pomerne silný. No ani ten mi nepokazil prvý dojem v výhľadu. Ešte skôr, akoby som došla ku kraju budovy a cez bezpečnostné mreže sa zapozerala na mesto, som vlastne úplne stratila reč. Nikdy som si nemyslela, že niečo podobné zažijem. Zrazu som mala Manhattan ako na dlani.

„Aha...tam je Socha slobody," povedala Brooke nadšene a ukázala na dosť malý objekt v diaľke, uprostred vody. Boli sme od nej natoľko ďaleko, až sa nedali rozoznať ani jej obrysy. „Tam ťa vezmem nabudúce, hej?"