Keď oceán stretne pevninu

62.Kapitola

-Roderick-

Nespal som celú noc. Dlho sme telefonovali, no najlepšie som sa cítil, keď sme skončili a ja som mal čas si všetko premyslieť. Urovnal som si v hlave slová, ktoré padli a následkom toho som sa nemohol prestať usmievať. Neveril som, že sme to povedali. Alebo skôr, že som sa jej to tak na rovinu opýtal. Bože, kam som dal v tej chvíli rozum? Ako som sa jej mohol niečo také len tak opýtať? No...asi som urobil istým spôsobom dobre. Dostal som odpoveď, v ktorú som dúfal. A po prvé...po prvé v živote som si bol úplne istý, že tie slová boli skutočne pravdivé. Nie, ako keď mi ich hovorila Lucy, alebo niektorá pred ňou. Tomuto sa nepodobalo absolútne nič z toho. Hlavne asi v smere, že som aj ja ľúbil ju.

Napriek tomu, že som zostal hore až do rána, nemal som ani ten najmenší problém vstať. Práve naopak, tešil som sa, keď svitlo na nový deň. Dnes som vyučovanie nemal, čiže som mohol byť celý deň s Clarou. A o to mi vlastne aj išlo. Ak nikam nepôjdeme, budeme u nej v izbe, alebo tu u mňa. No budeme spolu, to postačí. Osprchovaný a oblečený som bol v rekordnom čase, no moje nadšenie z celého dňa opadlo, keď som vyšiel na chodbu a uvidel Maxima, ako tiež zatvára dvere. Keby Hunter nespí, poriadne by som nimi tresol, ale takto som ich potichu zatvoril a pobral sa, akoby nič.

„Dobré ráno aj tebe," zatiahol so svojou milovanou ruštinou. Chcel som ho ignorovať úplne, ale zas tak hnusný som byť nedokázal, tak som mu aspoň kývol hlavou. „Nahnevaný hneď od rána?"

„Vidím, že máš zas jednu z tých svojich nálad." Radšej som si zastrčil ruky do vreciek na teplákoch a pobral sa dole. Ani som moc nebol hladný, no chcel som si dať kávu. A možno vychytiť moment, kedy Clara príde. Napokon povedala, že dnes na vyučovanie nepôjde, čiže...možno by som mohol mať na ňu šťastie.

„Inak, gratulujem k novému vzťahu. Musíš byť konečne radosťou bez seba." V momente som sa za ním obzrel a nadvihol obočie. Odkiaľ o tom dopekla počul? Nedajbože mu už Clara dala vedieť?

„Clara ťa už informovala?"

„Nemusela. Bol som večer v kúpeľni a počul som vás telefonovať." Pokojne som vydýchol. Takže ma počul, ako sa jej na rovinu pýtam, či ma ľúbi. Dokonalé, naozaj. Nič iné som nepotreboval. „Moje slová stále platia. Vlastne, teraz ešte nabrali na vážnosti." Prikývol som a znova sa otočil na odchod. Jeho vyhrážky som k životu skutočne nepotreboval. Nie, keď mi bolo doteraz vrcholne dobre a tešil som sa na nový deň, ako už dávno nie.

Vedel som, že ide za mnou, no nepočkal som na neho. Ani on by to neurobil. A ak aj áno, po minulom vystúpení si to nezaslúži. Ešte stále som si od vtedy nepremyslel, ako ho mám teraz vlastne brať. Jeho správanie ma miatlo viac, ako som si v ten deň pripustil. Až keď som sa nad tým celým zamyslel, mi došlo mnoho vecí. Vecí, o ktorých ale nestálo zato dvakrát premýšľať. Zjavne to takto medzi nami malo byť. Nikdy sme sa nemuseli a aj doteraz to ako-tak fungovalo vďaka mne a moje snahe. Tá ale prišla ku koncu. K definitívnemu koncu.

Rovnako, ako moja trpezlivosť voči škole. Včera na chémii som si definitívne povedal, že končím. Predtým sme mali morskú biológiu, ktorej teória mi tiež posledné dni robila problémy, ale chémia ma dorazila úplne. Už tak som tam šiel s nechuťou a nieto ešte, keď sme preberali učivo, v ktorom som nechápal ani jednej jedinej čiarke. Angličtina sa tiahla v rovnakom duchu a preto som si povedal dosť. Keď prídem domov, sadnem si s rodičmi a poviem im, ako som sa rozhodol. Na polročné skúšky ešte zjavne pôjdem, ale potom by som rád skončil. Do konca semestra sa mi to ťahať ešte nechcelo. No otázka bola, čo potom. Myslel som, že sa vrátim domov a s Corym sa pustíme do práce, ktorú sme vždy chceli, ale zrazu...zrazu to nešlo.