Keď oceán stretne pevninu

49.Kapitola

-Clara-

„Mami, mohla by som jednu otázku?" opýtala som sa hneď, ako som nabehla do kuchyne. Skoro som na schodoch spadla, ale mala som naponáhlo. Snežilo tak krásne, že som sa chcela v momente vyrútiť von a fotiť, ale...nemohla som nájsť svoj objektív, s ktorým sa mi najviac oplatilo robiť makro fotografie snehových vločiek. Zo štyroch objektívov som si v septembri vzala do Oregonu len dva, ale...teraz som zrazu tie, čo zostali doma nemohla nájsť. „Keď si upratovala v mojej izbe, odložila si mi objektívy niekam inam?"

„Nie zlatko, prečo by som to robila?"

„Nie sú na svojom mieste." Vždy som ich mala v spodnej zásuvke písacieho stola, pekne uložené v samostatných taškách, aby sa im nič nestalo. Ale zrazu boli preč a nenašla som ich vôbec nikde. „Prešla som všetky zásuvky, ale akoby sa prepadli pod zem."

„Si si istá, že si ich nedala pred odchodom niekam inam?"

„Na sto percent. Prečo by som ich dávala inam?" Vždy boli na tom jednom mieste, aby som ich nemusela hľadať hore-dole. A zrazu boli preč. Bolo to, akoby ste vyše tisíc dolárov len tak vyhodili von oknom.

„Skús sa opýtať ocka, alebo Andyho. Možno oni budú vedieť." Andrew! On sa mi predsa vyhrážal, že mi prevráti izbu hore nohami. Tak prečo by ich nemohol vziať? Čo ak to bola nejaká jeho hlúpa cesta, ako sa mi pomstiť?

„Okej, skúsim sa opýtať Andyho." Vybehla som späť na poschodie a s Orionom v pätách podišla k jeho dverám. Spoza nich dunela hudba, ktorú ale rušili akési divné zvuky. Nedokázala by som povedať, ako čo to presne znelo, ale...sotva som vošla, pochopila som. Andy kľačal na podlahe, v rohu pri posteli a malým kladivom búchal do drevenej laty, aby zapadla späť na miesto. Kvôli hlasnej hudbe si ma nevšimol, takže som za sebou zavrela, podišla k notebooku na stole a vypla tú škriekanicu, ktorá sa snažila zjavne byť nejaký tvrdý metal, alebo ja ani neviem čo.

„Hej!" zakričal takmer okamžite a pozrel mojim smerom. S prekríženými rukami som ho sledovala, až kým nehodil kladivo na posteľ a nevstal na nohy. Takmer okamžite som si všimla, ako sa mu trasú ruky a aký hnev ovládol jeho oči, či celkový výraz tváre. „Čo tu dopekla robíš?!"

„To by som sa mala opýtať skôr ja teba. Čo to má znamenať?" Ukázala som najprv na kladivo a potom na podlahu. Namiesto toho, aby mi niečo vysvetlil len znova vzal kladivo do rúk a pristúpil ku mne. Chcel to hrať na drsného brata, ale zjavne zabudol, že ja som sa ho nikdy nebála. Vždy mal len silné reči. „Niečo si tam schovával?"

„Teba do toho nič nie je, psychopat." Presne ako stále. Jeho typická obrana, musela byť útok. „Vypadni z mojej izby!"

„Kde mám objektívy? Ak si mi ich vzal, láskavo ich vráť. Stáli veľa peňazí, Andrew a hádam nechceš, aby som to povedala otcovi." Áno, bolo úbohé sa mu vyhrážať, že pôjdem za otcom, ale čím som ho mala zastrašiť? Ak bol niekto v rodine, pred kým mal aspoň trocha úctu, bol to otec. Aspoň niekedy to tak bývalo.

„Načo by mi boli tvoje objektívy?"

„Neviem, čo tak náhrada za peniaze, ktoré si zo mňa ťahal? Tie ti boli akože načo?" Snažila som sa mu hľadieť do očí, ale nebolo to vôbec ľahké. Nevidela som v nich ani kúsok svojho brata, ktorého správanie ma vždy natoľko trápilo. Akoby predo mnou stál niekto úplne iný. Niekto, koho som zaujímala ešte menej, ako jeho pred odchodom do Oregonu. „Andrew..."

„Vypadni!" skríkol nervózne a posotil ma ku dverám. Nemalo cenu sa mu vzpierať, hlavne ak sa maximálne neopatrne oháňal kladivom v druhej ruke. Buď by ublížil mne, alebo sebe, bez čoho sme sa mohli skutočne zaobísť. „S bláznami sa nebavím!" Strčil ma do dverí, ktoré sa však v rovnakom momente otvorili a ja som nimi dostala peknú ranu. Udržala som sa na nohách, ale podarilo sa mi vybiť mu kladivo z ruky, ktoré s hlasným buchotom padlo na zem vedľa nás.