Keď oceán stretne pevninu

69.Kapitola

-Clara-

„Chápeš, prečo som takto konal?" Zostala som mlčky hľadieť do stropu. Nemala som potrebu odpovedať, lebo moje slovo nezavážilo absolútne nič. Nie, keď som pre všetkých pôsobila ako čistý blázon. „Clara?" Od chvíle, kedy som sa posadila do snehu, až do tohto momentu, sa stalo veľa vecí. Pravda, že polovicu som si jasne nepamätala, ale stali sa. Boli sme doma, veľmi som kričala na súrodencov a na otca, vzpierala som sa všetkému, čo oni považovali za správne a tak...tak som skončila tu. Na psychiatrii, kde som si už raz dva týždne poležala. Akurát nie na tak silných sedatívach, aké som dostala teraz.

Jediná svetlá stránka tohto celého cirkusu bola, že liekom sa podarilo otupiť aj moju bolesť. Myšlienky v hlave sa mi upokojili, pričom nehrozilo, aby som premýšľala nad viac, ako jednou vecou naraz. Bratovu smrť a všetko čo nasledovalo, sa mi teda podarilo vytlačiť z hlavy pomerne ľahko. Stačilo, keď som pomyslela na Rodericka. Nedovolila som si myslieť na nič, čo sa ho netýkalo a to bol asi kľúč k aspoň nejakému stavu pokoja. Mohla som konečne ležať bez pocitu, že mi vybuchne hlava, lebo je v nej toho toľko. Celý môj pohľad na svet bol síce skreslený, ale to mi tiež nemalo prečo vadiť. V alternatívnom vesmíre, ktorý mi sedatíva pripravili, neexistovala bolesť a neexistovala ani moja choroba. Neexistovalo v ňom poriadne nič.

„Toto všetko, je pre tvoje bezpečie. Ten tvoj výlet na skaly, bol krok cez čiaru."

„Možno tak pre vás," zamrmlala som potichu, div ma neprepočul. On nevie...nevie, prečo som tam išla, čo ma k tomu skutočne viedlo a čo sa mi odohrávalo v hlave, keď som stála pri okraji skál. „Nechajte ma prosím samú." Nemala som kam utiecť. Vďaka tomu svinstvu, ktoré mi kolovalo žilami, by som sa ťažko bez pomoci postavila. Preto som nepotrebovala, aby pri mne stále niekto sedel. Jediné, čo som chcela, bol pokoj. Ničím nerušená samota, ktorá nemala konca-kraja.

Stálo ma veľa síl, aby som vôbec otočila hlavu a pozrela sa na neho. Tváril sa, akoby mi svojimi činmi zabezpečil neviem akú spásu. No popravde mi len zviazal ruky, aby som si nemohla ublížiť. Nedal mi šancu, aby som mu vôbec vysvetlila, ako to ráno bolo. On iba usúdil, že som sa automaticky chcela zabiť. Nebral v úvahu nič iné. A najhoršie? Nahovoril to aj dvojičkám, ktoré mu uverili. Teda aspoň Claire a ako to vyzerá, aj otec.

„Choďte!" Očami som sa ho od seba snažila odohnať, ako to len išlo. Zízala som na neho, kým konečne nerezignoval a nepostavil sa. V tej chvíli, jeho vyčítavé pohľady neznamenali absolútne nič. Asi len toľko, že som nabrala aj nemožnú silu, aby som sa otočila jemu a dverám chrbtom. Nechcela som vidieť nič, absolútne nič. Nič, čo sa týkalo skutočného sveta, ktorý v podstate ani neexistoval.

***

„Nesúhlasil som s týmto, aby bolo medzi nami jasno. Ale dobre vieš, že ísť proti Claire a otcovi, je niekedy šialenstvo." Nebadateľne som prikývla, opretá o bratovu hruď. Svet bol síce stále vrcholne pokojný, ale čím viac sedatív som v sebe mala, tým som sa cítila horšie. Všetko ma bolelo, aj keď zjavne nemalo. „Pokúsim sa s nimi prehodiť pár slov, aby si bola doma čím skôr. Hoci pochybujem, že pán Morisson len tak ustúpi."

„Je mi zle."

„Ja viem. Aj o liekoch sa s nimi porozprávam. Pochybujem, že je tu naozaj pádny dôvod na to, aby si vyzerala takto." Privrela som na chvíľku oči. Čo bolo lepšie? Spať, alebo sa snažiť vnímať realitu? Nemala som v tom jasno ani náhodou. „Zajtra sú Vianoce..."

„A čo ako? Načo nám sú Vianoce?" Pevnejšie ma objal, až to zabolelo. Po tom všetkom, čo sa stalo, bol zväčša pokoj v mojej mysli taký zvláštny a neprirodzený. Nevnímala som absolútne žiadnu úzkosť, ktorá ma dovtedy sprevádzala na každom jednom kroku. Jediné, čo bolo skutočné, bolo bratove objatie, ktoré ma držalo nad vodou. Ak by som chcela a ak by som to dokázala, mohla by som plakať. Ale nešlo to. Nemohla som.