Keď oceán stretne pevninu

47.Kapitola

-Clara-

„Nech sa páči," povedal pán Morisson milo, zatiaľ čo mi podával nanuk. Urobili sme si ďalšiu zastávku a ja som ho poprosila, aby mi priniesol niečo na schladenie. Boli sme skoro doma. Ešte štyri hodiny a zas budem stáť pred domov, kde som vyrastala. Verilo sa tomu ťažko, ale cieľ bol tak blízko. Vyrazili sme krátko po deviatej ráno a aj s našimi prestávkami sme počítali, že dorazíme okolo polnoci. „Môže byť čokoláda a jahody?"

„Pamätáte si?"

„Samozrejme." Za starých čias sme chodili často na zmrzlinu a vždy sme jedli čokoládovú s jahodovou. Stalo sa to takou našou tradíciou. „Dodnes je to moja obľúbená kombinácia." Pousmiala som sa, hoci ma ku dnu ťahalo také množstvo vecí, až mi z toho bolo zle. Cítila som všetko, ale nič zároveň. Moja hlava bola oveľa prázdnejšia, než za posledné dni. A dokonca aj po tom, čo som absolvovala dva telefonáty s Roderickom.

„Veľmi si vážim, že ste sa takto rozhodli."

„Mala si pravdu. Bude mi lepšie s vami, ako keby mám byť sám." Možno to bol jeden z dôvodov, ale ten hlavný bol jasný. Šiel preto, aby som nemusela sedieť v jednom aute s Jordan. Stačili mu moje slová ohľadne toho, ako sa neustále chová. Nechcel riskovať nič, čo by mohlo vzísť z tak dlhej cesty v jej spoločnosti. A robil zjavne dobre. Problémy som mala aj v jeho spoločnosti a nieto ešte s Jordan. Museli sme robiť viac zastávok, akoby bolo treba, lebo...už som proste nemohla byť zavretá v aute. Z ničoho nič ma pochytila tak silná panika, že som proste musela vystúpiť a pretiahnuť si nohy.

„To je skutočný dôvod?"

„Ten poznáš aj bez toho, aby som niečo povedal." Sadol za volant vedľa mňa a vyrazili sme. Pridlho som už sedieť nechcela, ale inak to bohužiaľ nešlo. Aspoňže nanuk ma na chvíľu rozptýlil a pomohol mi upokojiť nervy napnuté na prasknutie. Sedelo sa mi nepohodlne, po nejakej polhodine som mala slzy na krajíčku, ale keď sa v tme začali črtať známe budovy a stromy, zaťala som päste. Bola som skoro doma. Už som nesmela panikáriť, ak sa nič nedialo. Všetko bolo v poriadku. Nemalo sa mi čo stať.

„Hneď sme tam, ešte pár minút," povedal pán Morisson vľúdne. Od poslednej zastávky neprehovoril, ale keď videl, ako sa mi trasú ruky a ako nepokojne si hľadám pohodlné miesto, prelomil ticho. Nemali sme pustené ani rádio. Nechcela som počúvať nič. „Už to tu poznávaš, však?"

„Samozrejme." Všetko okolo mňa bolo dobre známe. Každý jeden dom, každý obchod, ale aj každé stromy črtajúce sa v tme a žiare pouličného osvetlenia. Toto bolo miesto, ktoré mi natoľko chýbalo. Môj domov, mesto, kde som vyrastala a do ktorého som sa zamilovala. Mnohí by si povedali, že to tu nie je nič moc, ale pre mňa...pre mňa práve toto miesto zostane tým najkrajším na celom svete.

Prešli sme dlhou ulicou, ktorá mi na svojom konci poskytla prekrásny výhľad na hory, no potom...stačili dve minúty, aby sme konečne zastavili. Dvojičky už boli tu, ale...mama...mama sedela vonku na verande a čakala nás. V momente, kedy pán Morisson vypol motor a ja som vystúpila, zbehla dole niekoľkými schodmi a zamierila ku mne. Do očí sa mi nahrnuli slzy ešte skôr, akoby som ju objala. Ale to už nebolo podstatné. Podstatné bolo, že som bola znova pri nej.

„Mami..."

„Clara, zlatko..." Bolo tak iné počuť jej hlas takto naživo. Cez telefón znela oveľa inak. Keď ale bola pri mne, jej hlas, ten spôsob akým vyslovila moje meno...to všetko prinieslo späť veľmi veľa spomienok. „Už som sa ťa nevedela dočkať. Tak veľmi, veľmi si mi chýbala." Netušila som, čo jej mám povedať a preto som mlčala. Nechala som slzy tiecť po svojich lícach, zatiaľ čo som si vychutnávala pocit objatia, ktoré sa stalo ešte krajším, keď som pocítila na pleci otcovu roku.