Keď oceán stretne pevninu

15.Kapitola

-Clara-

Klopanie som očakávala už dobrých desať minút, ale ani napriek tomu sa mi nevstávalo o nič ľahšie, aby som otvorila. Vedela som ale, že to je Brooke. Sotva odišla som našla jej kľúče od izby na stolíku, čo bol aj dôvod, prečo som si nešla už dole po večeru. Chcela som počkať kým príde, aby nemusel potom stáť na chodbe, alebo ja neviem čo. Dosť ma ale prekvapilo, že za dverami nestála ona. Bol to Roderick, ktorý sa celý vysmiaty opieral o rám dverí. Zjavne čakal, že mu otvorí Brooke, ale nedal svoje sklamanie najavo, ani keď uvidel mňa.

„Dnes máme na seba ale šťastie."

„Predpokladám, že si sem nemeral cestu len preto, aby si videl mňa," podpichla som ho a pustila ďalej. Aby som pravdu povedala, nemala som na neho vôbec náladu, ale snažila som sa ten fakt zakryť. Stačil mi ten krátky telefonát, aby som sa zas nechala stiahnuť dobre, že nie pod úroveň čiernej zeme. Hnevalo ma, že neviem o čo ide. Domov som ale ešte volať nemohla. Rodičia určite ešte pracovali a v práci som ich nemienila vyrušovať. Hlavne nie otca, ktorému som to chcela povedať. Mama by celú záležitosť len nafúkla, a to nepotrebujeme.

„Hľadal som Brooke to je pravda, ale nie som sklamaný ani tvojou prítomnosťou. Aspoň máme čas, aby sme sa lepšie spoznali."

„Tešil sa ti Maxim, keď si ho šiel zobudiť?" opýtala som sa, pričom on sa vyvalil na posteľ, ktorú Brooke tak pekne ustlala a ja zase na svoju. Vonku bolo minútu za minútou horšie počasie, takže ma to veľmi nelákalo von ani s Orionom. Zjavne to vyriešime len tak, že ho pripnem na vodítko, nech si on vybehne von a ja počkám vnútri. Teda ak sa mladý pán dnes ešte vôbec zobudí. Sotva som sa vrátila zaspal vedľa mňa na posteli a ani Roderickov príchod ho nevyrušil.

„Zjavne asi tak, ako teraz ty mne."

„Hej!" okríkla som ho, ale hádam pochopil, že som to nemyslela v zlom. „Povedala som ti snáď, že mám s tebou nejaký problém, alebo také niečo?"

„Netváriš sa nadšene." Keby tak len vedel, čo všetko ma ťažilo. Zjavne by sa potom ani on natoľko nevytešoval zo života, ale zas...nech je šťastný. Nikdy som nikomu nič iné nepriala a teraz som s tým nechcel začínať. Načo by aj bolo dobré niekomu želať niečo zlé? Svet je zlý aj bez toho.

„Dnes akosi nič nešlo tak, akoby som chcela. Zjavne len preto."

„To sme dvaja. Mali sme prvú hodinu morskej biológie, ale poviem ti, že nezáživnejšiu hodinu, som hádam ešte ani nemal. Veľmi dúfam, že to nebude takéto po celých päť rokov, lebo inak som sem šiel zjavne zbytočne."

„Prvé hodiny sú väčšinou také. Určite to bude neskôr v pohode." Bol zlatý, ako sa tak prevalil na brucho a pozrel na mňa. Musela som uznať, že sa mi jeho oči fakt nemálo páčili. Mali v sebe niečo...niečo špeciálne. Nebola to len obyčajná modrá, to vôbec nie. Nenávidela som vodu, ak malo ísť o rieku, more, či dokonca oceán, ale jeho oči...tie mi prišli ako oceán, ktorý by som veľmi rada spoznala. Ako oceán, o ktorom by som chcela vedieť každučký detail. „Alebo máš pravdu ty a budeš sa tu celé roky len a len trápiť."

„Radšej by som bol doma. Tam by nebolo takéto hnusné počasie a hlavne by som nemusel byť stále niekde takto zavretý. Začína mi to liezť neskutočne na nervy."

„Brooke myslím vravela, že si Hawaiia, nie?" Prikývol, k čomu prihodil úsmev, ktorý...no dobrý Bože. Až som sa bála, či na neho neviem ako nevyvaľujem oči. Zrazu mi ale prišiel tak strašne zlatý. Konečne sa nehral na pána dôležitého, čo malo u mňa len a len plus.