Keď oceán stretne pevninu

53.Kapitola

-Clara-

Viete, čo je najhoršie? Ten pocit prázdnoty a zúfalstva, ktorý sa vo vás usídli, sotva zmiznú posledné zvyšky sĺz. Nenávidela som ten pocit najviac na svete a predsa som ho zažívala tak často. Aj teraz. S očami upretými niekam do prázdna, som sa v zime opierala o kapotu auta. Chvíľami som okolie ani nevnímala. Nie autá, jazdiace na neďalekej diaľnici, ani obraz mesta, ktorý vykúkal spoza stromom. Svah dole bol strmý a nás od neho delil múrik, po ktorom som minule počas noci chodila. Teraz by to však nešlo. Nejaký pohyb si vyžadoval až priveľa sily.

„Cigaretu?" opýtal sa tichý hlas vedľa mňa. Pokývala som však hlavou. Načo by mi bola? Zapáliť a uhasiť ju, si vyžadovalo priveľké úsilie. „Zmrzlinu?"

„Nič." Bolo veľmi zle, ak ma nenadchla už ani zmrzlina. Zjavne preto som sa aj spakovala a odišla z internátu niekam von. Nechcela som, aby ma tam Brooke našla v takomto stave. Vyzeralo to tak, že pôjdem sama, no keď na mňa niekto zatrúbil pri parkovisku, hneď sa mi naskytla spoločnosť. „Je mi zle."

„To dôjde pri pohľade na teba asi každému."

„Myslíš?" Bolo zbytočné sa pýtať. Hlavne ak som bola tak unavená, že som sotva stála na nohách. Keby nemám odvoz, asi by som ďaleko nedošla. Lebo posledné tri noci na internáte som nespala skoro vôbec. Iba som sa dívala do stropu, von oknom, alebo do mobilu. Po dvoch týždňoch som predvčerom okolo polnoci zavítala konečne aj do mailovej schránky, kam mi chodila pošta z blogu, no nič tak prevratné sa tam nenašlo. Okrem jedného mailu teda. Netušila som od koho je, lebo odosielateľ sa dole nepodpísal, no...jeho slová padli dobre.

„Ahoj. Ako vidím, iba málo ľudí si dalo doteraz tú námahu, aby ti napísalo. Rád by som sa k nim pridal. Pravda, že som čítal ešte iba tvoj prvý článok, ale...pomohol mi vo veci, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá. A za to by som sa rád poďakoval. Nie, žeby som bol typ, ktorý číta pomedzi riadky a hľadá skryté významy, ale tvoje slová vo mne niečo zanechali. Takže klobúk dole, si naozaj veľmi dobrá v radení neznámym ľuďom.

Tiež som začal teraz chodiť na vysokú, no poviem ti toľko, že som zostal vrcholne sklamaný. Neviem ako ty, ale ja som veľmi oľutoval, že som sa na to dal. Ale iba z jednej stránky samozrejme. Prinieslo to so sebou aj niečo dobré, to bez debaty. Hádam sa na celú vec pozeráš podobnými očami aj ty. Baba ako ty musí byť pre profesorov požehnaním, ak samozrejme študuješ niečo, čo sa týka písania (veľmi silno dúfam, že áno).

No nič...aj táto krátka správa ma stála veľa úsilia, ale možno sa ešte niekedy v budúcnu ozvem. Veľmi ti držím palce čo sa blogovania týka, ale samozrejme aj ohľadne tej školy. Ešte raz teda ďakujem a...maj sa...Kanadský lev. (ver alebo nie, správu som napísal skoro dva mesiace dozadu, ale odvahu poslať ju, som nabral až teraz. Ale zas...lepšie neskôr, ako nikdy, nie? Názor som samozrejme nezmenil. Vďaka tebe som tam, kde som. Díky.)"

Chcela som mu odpísať hneď, aby som nezabudla, no akosi som nemohla dať dokopy nič, čo by dávalo zmysel. Radšej som si to chcela nechať odležať v hlave. Teraz som mala vážnejšie problémy, ako nejaký mail. Snažila som sa držať pokope všetko, čo sa dalo. A verte mi, bolo to skoro nad moje sily. Včera večer ma Brooke našla plakať. Prišla celá nadšená, že nám zohnala novú príchuť zmrzliny, no smiech ju prešiel hneď, ako ma našla oblečenú sedieť vo vani, pričom mi na hlavu tiekla doslova ľadová voda. Neviem čo ma to popadlo. Bol to zjavne nejaký pokus o obranu pred...pred čím? Pred mojou mysľou, ktorá veľmi ťažko rozoznávala skutočnosť od výmyslov? Asi áno.