Keď oceán stretne pevninu

48.Kapitola

-Roderick-

„Teba by som tu nebol čakal," povedal som, sotva Maxim vyšiel po schodoch na našu terasu. Mama s otcom šli do mesta na nákupy, no ja som sa na to akosi necítil. Blížila sa nejaká poriadna búrka, takže som radšej zostal doma a sadol si von. Strechu nad hlavou som mal a chladný vietor, ktorý k nám cez oceán hnal mraky, som veľmi vrelo uvítal. Neviem prečo, ale odkedy sme odišli z Oregonu, mi tá prekliata zima začala chýbať. Bol nezvyk dať si iba jedno tričko a krátke nohavice. „Ani som si nemyslel, že vieš kde bývam."

„Chýba mi ten tvoj hlúpy výraz tváre hneď po ránu." Presne ako na internáte. Sotva sme sa ráno zobudili, museli sme mať debilné komentáre jeden na druhého. Ale zas...nedalo by sa povedať, že som si nezvykol. Zvykol a posledné rána bolo zvláštne, že som sa zobúdzal sám a skoro hneď nepočul Maximov hlas.

„Hovoril si posledné dni s Clarou?"

„Jasné, píšeme si." Samozrejme, že áno. Nech už je v tom hocičo, mal som počítať s tým, že držia kontakt. „Prečo?" Mávol som nad tým rukou, sledujúc ho, ako sa posadil na voľnú stoličku vedľa mňa. Vyzeral oveľa viac oddýchnuto, ako za posledné týždne, to som musel uznať. A to som bol aj ja. Sotva som prvú noc ľahol do postele, spal som do obeda nasledujúceho dňa, ako zabitý.

Čo sa mňa a Clary týka...ja neviem. Toľko sme sa posledné dni rozprávali, včera som pri telefonáte prešiel skoro dva kilometre pozdĺž oceánu a ani som si to neuvedomil, až kým som sa neocitol pri kraji cesty. Natoľko som sa stratil v našej konverzácii, že som zabudol, kam som prvotne mieril. Keď som počul jej hlas, akoby na ničom inom nezáležalo. Bola tu len ona, jej zriedkavý, ale o to krajší smiech a potom moje trápenie nad tým, čo poviem ako ďalšie. Nie, žeby sme nemali plno tém, ale niekedy som sa natoľko započúval, že som úplne zabudol, čo som chcel povedať. Celé toto malo len jednu chybu. Bola odo mňa priveľmi ďaleko a ja som s tým nemohol nič urobiť.

„Tiež máš pocit, že sa to tu zmenilo, odkedy sme odišli?" spýtal som sa zrazu, bez nejakého premýšľania navyše. Pár dní ma tento pocit už prenasledoval a nedokázal som sa ho zbaviť. Od soboty som mal kopu času zájsť na miesta, kam som tak rád chodil, ale všetko mi prišlo akési cudzie. A to som bol preč sotva tri mesiace.

„Včera som sa bol v noci previesť a zašiel som ďaleko za mesto. Tam, kam som zvykol chodiť pozorovať hviezdy." Uprel som naňho oči v očakávaní pokračovania, ale Maxim akoby sa rozhodoval, či svoju myšlienku vôbec dopovie. „Tam sa nezmenilo nič, ale ako som šiel nocou a naokolo cesty sa netiahli vysoké ihličnany...prišlo mi akosi smutno. Skôr si tu pripadám ako na dovolenke, než ako keby som bol doma."

„Hej..." Veľmi dobre som mu rozumel a hoci by ma to nemalo natoľko ťažiť, opak bol pravdou. Tak dlho som chcel prísť domov, ale teraz som zrazu nechcel nič iné, ako byť späť v Oregone. Lebo odkedy sa Clarina prítomnosť stala nutnosťou v každom mojom dni, pozeral som na Oregon a jeho prírodu inak. V jeho nádhernej zeleni sa mi vždy podarilo nájsť jej prekrásne oči a husté lesy za mestom mi zakaždým pripomenuli všetko, čím sme si prešli. Zrazu to tam bolo, akoby mi každý kúsok krajiny pripomínal len a len ju, čo vyústilo len v jedno. Myslel som na ňu skoro nepretržite, počas každého jedného dňa. A to bol pre mňa skutočne nezvyk. Až na toľkoto mi hlavu nikto, nikdy nepobláznil.

„Nedokážeš na ňu prestať myslieť, čo?" nadhodil zrazu Maxim. V prvej chvíli mi nedošlo, na čo naráža, ale keď s úškrnom sklonil hlavu, urobil som vlastne to isté. „Myslím...myslím, žeby sme si mali vyjasniť pár vecí. A teraz to nehovorím preto, žeby som sa ti rád staral do života. Hovorím to práve kvôli tomu, že viem, aký si."