Keď oceán stretne pevninu

76.Kapitola

-Clara-

„No? Vybrala si si?" Otrávene som pretočila očami, sotva som spoznala hlas za mojim chrbtom. Dúfala som, že Oriona vyvenčím bez väčšej drámy, ale zjavne nie. „Dal som ti dosť času."

„Ak myslíš uličku, v ktorej ma podrežeš, asi ťa sklamem," odvetila som s rukami vo vreckách, pričom som sledovala Oriona, ako sa brodí snehom. Bol tak hrozne zlatý, keď v ňom behal hore-dole. „Načo si inak zas tu? Ak ťa rodičia uvidia, budú sa ma vypytovať. A vieš...čo ak by som sa im náhodou preriekla?"

„Tak použijem toto, keď si pôjdete ľahnúť." Bez žartu vytiahol z vrecka na bunde skladací nožík. Snažil sa pritom tváriť extra drsne, ale keď som sa rozosmiala, tiež sa pridal. Ja neviem, čo to s ním bolo, ale nešlo ho brať vážne. Ešte ani keď držal v ruke nôž. „Nezdám sa ti dosť brutálny?"

„Ani nie. Ako dlho tu už na mňa čakáš? Vyzeráš zmrznuto."

„Moc dlho nie." Jasné, preto mal nos a líca úplne vyštípané od chladu. „No dúfal som, že ešte prídeš von a budem vedieť s tebou hovoriť. Viem, že zajtra ideš späť do Oregonu tak som ti chcel dať toto." Bleskovo schoval nožík a namiesto neho vytiahol z vrecka akýsi kus zloženého papiera. Nechápala som, no keď skončil v mojich rukách a ja som ho otvorila...bolo na ňom telefónne číslo. Zjavne jeho.

„Vrana, o čo ti ide?"

„Aby si mi možno niekedy zavolala, alebo napísala," Pokývala som hlavou a chcela mu papierik vrátiť, no neurobila som to. Pozrela som od jeho strašného rukopisu k nemu a potom späť. „Dočkám sa toho?"

„Asi nie." Predsa som však papierik zložila a strčila si ho do vrecka. Človek nikdy predsa nemôže vedieť. Možno raz. A možno nie.

„Ja asi aj pôjdem. Nebudem ťa zdržovať posledný večer doma."

„Hej, to bude asi najlepšie," prisvedčila som s falošným úsmevom, ktorý sa k situácii absolútne nehodil. No netušila som, ako sa pri ňom správať. Bol zvláštny, zvrátený a bol to vrah, no...mal niečo v sebe. Niečo, čo ma k nemu istým spôsobom neskutočne ťahalo. A za čo by som sa mala hanbiť. Kvôli nemu moji rodičia sedia v dome s mútia za svojim najmladším dieťaťom. Pritom ja tu postávam a vybavujem sa s ním, akoby sme boli kamaráti. Navyše som sa s ním flákala celú minulú noc. Domov som napokon prišla nejako nad ránom až. Ani neviem, kde sme toľko boli. Dlho sme sa motali na moste a potom sme zjavne nejako stratili pojem o čase v uliciach mesta. Neviem. Proste sme išli a sami netušili, kde skončíme. „Tak sa maj. A prosím...neťahaj do drog už nikoho. Neznič život ďalšej rodine."

„Pozri..." Už-už som sa išla otočiť na odchod, no v poslednej chvíli ma chytil za ruku, aby som ešte zostala. „Mrzí ma, že to takto dopadlo. Naozaj ma to veľmi mrzí."

„Neskoro." Bez váhania som si ruku vytrhla, zohla sa po Oriona a vybrala sa späť domov. Nemalo cenu tu s ním zostávať. Jeho slová neznamenali nič. Nie po tom, čo mi povedal vtedy na cintoríne.

„Clara..." Moje meno povedal tak ticho, ale tak zvláštne zároveň. Až som na chvíľu privrela oči a zadržala dych. Bolo to s ním postavené na hlavu. Nikdy sme sa radšej nemali stretnúť, lebo teraz... Hnevala som sa, konečne som sa na neho dokázala hnevať, ale bolo tam aj niečo iné. Niečo, čo ma nútilo, aby som o ňom zistila viac, aby som ho pochopila.

„Zbohom, Vrana." Z neznámeho dôvodu ma mrzelo, že som odchádzala za takýchto okolností. V dlani pravej ruky som vo vrecku pokrčila papierik s jeho číslom a so slzami v očiach napokon vošla do domu. Orion vbehol ako prvý, no ja som sa tesne pred zatvorením dverí ešte obzrela na chlapca, ktorého som tam nechala stáť. Držal sklonenú hlavu, no predtým ako sa otočil na odchod, mi ešte tiež venoval krátky pohľad. Pohľad, pri ktorom sa jeho ľadové oči zaleskli slzami.