Keď oceán stretne pevninu

80.Kapitola

-Roderick-

„Zomrel už niekedy niekto pre veľký stres z učenia?" opýtal som sa úplne od veci a hodil zošit chémie na druhú stranu izby. Mal som toho už dosť. Ako idiot som od soboty nerobil nič iné, len striedal jeden zošit za druhým a stále som mal pocit, že absolútne nič neviem. Očami som behal po poznámkach, ktoré by aj kocúr naškriabal krajšie, no v hlave mi nezostalo ani slovo. Dokonca ani z angličtiny, na ktorú sme sa učili s Clarou a Brooke spolu. Oni dve odpovedali včera poobede, dnes ráno a predpoludnie boli na skúškach z fotografovania, takže....minimálne Clara už mala pokoj. Brooke iba nedávno šla na skúšku zo španielčiny a ešte ju čakala história umenia, myslím zajtra doobeda.

„Nechceš byť prvý?"

„Ani nie. Neznie to lákavo." Mal som menšie obavy o to, ako Clara vlastne skončila. Na obe skúšky som šiel s ňou, ale ani slovom následne nepovedala, ako dopadla. „Prečo musím mať všetko v jeden deň? Dopekla, skúšky sú celý týždeň, ale ja musím ma všetky tri predmety v jeden deň."

„Budeš to mať rýchlejšie za sebou." Jasné. Ak hneď ráno doseriem chémiu, určite pôjdem na zvyšné dve s veľkou chuťou a pozitívnym myslením. „Angličtina nebola ťažká."

„Lenže ty si na učenie určite nekašľala celý polrok, ako ja." Pozrel som na ňu, ale keď len mykla plecami, s povzdychom som privrel oči. Posledné dni, alebo skôr posledné dva týždne, boli dosť ťažké. Ako pre ňu, tak pre mňa. Stál som na veľmi tenkom ľade, ktorý sa mi mohol pod nohami hocikedy zlomiť a obaja by sme spadli do chladnej vody. Cítil som voči nej veľkú zodpovednosť a asi preto som v niektorých chvíľach nevedel, ako správne reagovať. Bál som sa povedať to, čo som v niektorých chvíľach skutočne cítil a preto som často zostal ticho. „Nechceš sa ísť troška prejsť?"

„Nie."

„Fakt?"

„Povedala som nie." Nie, nevadilo mi, že je takáto a nemá na nič náladu. Mne vadilo, že som s tým nedokázal absolútne nič urobiť. Pri toľkom učení, čo som za posledné dni absolvoval, som si aspoň pri Clare chcel trocha oddýchnuť. Ale skôr mi to prišlo, že som šiel od menšieho problému k väčšiemu. Chcel som niekam ísť, niečo robiť, ale s ňou sa to nedalo. Cez víkend ešte ako-tak, ale posledné dni boli horšie, ako keď sme boli na psychiatrii. „Ak chceš, choď sám."

„Ale ja chcem byť s tebou," oponoval som jej a ľahol si bližšie. Chcel som ju pobozkať, ale keď odvrátila hlavu a pozrela sa radšej do stropu, nasilu som si bozk nevynucoval. Radšej som si zaboril tvár do dlaní a na chvíľu nemyslel na nič. Hlavne nie na učivo, ktorému som absolútne nerozumel. V chémii sa zrazu objavili vzorce, až sa mi z nich točila hlava a to o morskej biológii ani nehovorím. Myslel som, že moje poznámky z pitiev budú stačiť, ale keď som si včera potajme odfotil tie Maximove...zostalo mi zle.

„Prečo nejdeš za Maximom, alebo za niekým iným, ak tomu nerozumieš?"

„Lebo mi na tom absolútne nezáleží, ale nechcem aby to vyzeralo, že som sa vôbec nesnažil." Keď dostanem štvorku, alebo trojku, doma si možno uvedomia, že tu predsa nemám čo hľadať. Ale ak by som neprešiel vôbec, bolo by im jasné, že som to urobil schválne. Prvotne som sa neplánoval učiť vôbec, ale po slovách, ktoré doma padli, som sa to neodvážil urobiť. „Musia doma vidieť, že som urobil aspoň minimum."

„Prečo si im proste nepovedal, že končíš a hotovo?"

„Povedal, ale mama...mama to berie až priveľmi vážne. Veľmi chcela, aby som sa sem dostal a teraz neberie možnosť, žeby som mal skončiť. V mojom veku chcela aj ona strašne ísť na vysokú, ale nemali na to peniaze. Potom spoznala otca, potom som sa narodil ja a peniaze akosi zas neboli."