Keď oceán stretne pevninu

8.Kapitola

-Roderick-

„Mala by si ísť za ňou," povedal som a položil knihu, ktorú som doteraz obracal v rukách. Bolo to vlastne veľmi pekné vydanie upírskej klasiky, zabalené v bordovej koži. Podľa toho, koľko kníh tu mala, sa zjavne venovala vo voľných chvíľach prevažne čítaniu. Ja osobne som si k tejto činnosti nikdy vzťah nevytvoril, ale ak bolo treba niečo prečítať do školy, urobil som to bez nejakého frflania.

„Prečo akože? Nemám ten pocit, že som ju niečím urazila."

„Hrabeme sa v jej veciach bez povolenia." Nemusela sa kvôli tomu nafučať a odísť to je pravda, ale možno sme sa nemali jej vecí dotýkať. Celkovo...neviem, ale...pôsobila akosi zvláštne. Nie v tom zlom slova zmysle, ale niečo ako Maxim. Netušila ako reagovať, keď nás tu uvidela. Oboch si nás prezerala maximálne nervózne. „A hlavne v dobe, keď tu ani nie je."

„Nebuď taký. Nič sa jej drahým knihám nestane," odvetila Brooke a tú čo doteraz držala v rukách, hodila na kopu k ostatným. Ani vlastne neviem, prečo som za ňou prišiel. Pozvala ma a mne sa nechcelo sedieť na izbe s mojim polovičným Rusom. Alebo čakať, kedy sa ukáže zvyšok osadenstva. „Vravela som ti, že je zvláštna."

„Zjavne typ ako Maxim. Vyzerala, že si rada hľadí svojho a moc ju nezaujíma, čo robia ostatní." Na jednej strane dobrá vlastnosť a na druhej...ja som taký typ ľudí moc nemusel. Lucy bola taká, stále sa starala len o seba a to mi liezlo poriadne na nervy. Dokázala byť strašný sebec a hlavne vo chvíli, kedy to bolo najmenej vhodné.

„Jeho si prečo nepriviedol? Povedala som mu, že môže pokojne prísť."

„Zostal radšej vítať nových spolubývajúcich," vysvetlil som a načiahol ruku za malým šteňaťom, ktoré tam s nami zostalo. Stačil ale jeden jediný pohľad aby mi došlo, kde som toho psa už videl. Clara bolo to dievča so šteňaťom v rukách, ktoré som videl hneď prvý deň. „Máme s nimi spoločnú len kúpeľňu, no aj ja som popravde zvedavý, čo budú zač. S Maximom dlhodobo aj tak nevydržím, preto dúfam, že budú dobrá spoločnosť."

„Tiež dúfam v dobrú spoločnosť na niektorej z hodín. Na strednej sme boli výnimočne dobrý kolektív a popravde...trocha mi to aj chýba."

„Kde si chodila na strednú?"

„New York. Prežila som tam väčšinu života a ver mi, že toto a Manhattan sa porovnať nedá." Zjavne rovnaká situácia, ako som mal ja s mojim domovom. Možno si ma Oregon časom získa, ale piesočnaté pláže môjho milovaného ostrova nenahradí nikdy. „Precestovala som veľkú časť sveta, ale nikde som sa popravde lepšie necítila. Tam vo víre veľkomesta, obklopená obchodmi...to je moje teritórium."

„Rovnako premýšľam ja o oceáne. Keď stojím na doske a nad hlavou sa mi uzatvára vlna, cítim sa ako na vrchole sveta. Akoby sa mi nemohlo nič stať, pokým to ja sám nedovolím." Prekvapilo ma, že bolo šteňa tak prítulné, hoci ma ani nepoznalo. No bolo rozkošné, to som musel uznať. Akurát...odkedy je povolené mať na internáte psov? „Len tak mimochodom, prečo môže mať psa?"

„Povedala mi len toľko, že je to nadlho. Viac som sa potom nepýtala." Spomenul som si na Molly. Ako sa asi má, teraz keď tam denne za ňou nechodím. Určite si na mňa už zvykla a zrazu tam nie som...

Bol by som o nej premýšľal aj ďalej, keby mi nezazvonil mobil. Mame som plánoval volať až tesne predtým, akoby som si išiel ľahnúť, ale ona ma veľmi efektívne predbehla. Preto som sa len ospravedlňujúco usmial na Brooke, ktorá...pane Bože, bola tak krásna. Či už jej úsmev, alebo jej dokonalá postava. Hlavne v tej krátkej koženej sukni. Mal som podozrenie, že ma provokuje schválne, ale čo už? Nemal som dôvod na sťažnosti.