Keď oceán stretne pevninu

50.Kapitola

-Clara-

„Od piatka si nepovedala ani slovo." Pán Morisson mal pravdu. Bolo tomu tak. Po tom, čo som povedala Andymu, že ho nenávidím, som už neprehovorila. S nikým. Ani s Roderickom po telefóne. Iba sme si písali a hoci to nemalo ten efekt, ktorý som chcela, muselo mi to stačiť. Niečo ako rozprávanie, si vyžadovalo až priveľa sily, ktorú som nemala. Aleže vôbec. Vedela som len ležať v posteli a čítať. Neplakala som. Ani to som akosi nevládala. „Nechceš to zmeniť skôr, ako prekročíme hranice Oregonu?" Pokývala som hlavou.

Po prvé. Skutočne po prvé v živote som sa tešila, že idem preč z domu. Od piatka sa to tam nedalo vydržať. Iné nebolo počuť, len krik, ktorý som z istej miery spôsobila ja sama. Keby neukážem rodičom tie drogy, všetko by sa upokojilo. No takto nie. Takto, som všetko zhoršila a prispela k tomu, že Andrew znova utiekol z domu a otec zavolal políciu. Bolo mi ho s mamou veľmi ľúto, ale...zjavne som to nedala najavo. Namiesto toho, aby som sa ich pokúsila nejako utíšiť, som sa len utiahla do izby a do svojho vlastného sveta. Do sveta, kde mi na hlavu padalo absolútne všetko a jediné, čo som chcela urobiť, bolo zabiť sa. Bez váhania, bez čakania a hlavne s čo najväčšou bolesťou. Nechcela som, aby to bolo rýchle a bezbolestné. Nie...chcela som...chcela som cítiť, že konečne umieram. Zvrátené, ja viem.

„Zastavíme na zmrzline? Ideme už pomerne dlho." Zas som len prikývla. To bola zjavne jediná vec, ktorou som nemohla a nedokázala opovrhnúť. Ani neviem vlastne prečo. Čo bolo zvláštne na zmrzline? Nič, absolútne nič, no aj tak mala tú silu, aby všetko zlepšila aspoň o máličko. „Vieš, nie som si istý, či sa ti v takomto stave Roderick poteší. Po dvoch týždňoch si toho budete mať čo povedať." To mi bolo jasné. Dúfala som v to, že keď ho uvidím, nebudem mať problém otvoriť ústa a hovoriť ako normálny človek.

Ako ďaleko si ešte?

Asi tak päť hodín.

Brooke mala priletieť až zajtra, no Roderick na mňa už čakal. A to ma tešilo ako jediné. A hej, ešte Maxim, ktorý si so mnou tiež vypisoval jedna radosť. Chýbali mi tie nočné jazdy v jeho spoločnosti, ale...určite nie viac, ako Roderick sám o sebe. On bol všetkým, čo som posledné dni chcela mať pri sebe. Hlavne posledné dva dni, boli chvíle, kedy mi už fakt na ničom inom nezáležalo, len aby som ho ešte raz videla a mohla ho objať. Nechcela som nič, nič v celom vesmíre, okrem neho. Sama som tomu nerozumela, bola som presvedčená, že v tom vážne city neboli, ale...ale aj tak. Desilo ma to hocičo, čo ma k nemu natoľko ťahalo.

To je už len chvíľka. Prezvoň ma, keď budete už v meste, aby som zbehol dole.

Ráno máš vyučovanie. Mal by si spať.

Vedela som, že ma neposlúchne. Toľko trval na tom, že si na mňa počká a...nechcela som ho ani nijako extra odhovárať. Po dňoch, ktoré som nepočula jeho hlas, nebude nič lepšie, len sa okamžite rozbehnúť k nemu a objať ho z celej sily. Nebude to mať na mňa žiadne liečivé účinky, to určite nie, ale konečne sa možno trocha upokojím. Lebo hoci na to nebol zjavne dôvod, veľmi som sa o neho bála. Neviem prečo, prosím nechcite, aby som to vysvetľovala, ale...ale...

Škola počká. Ale moje objatie adresované len a len tebe nie (hodinu mám až o jedenástej) .

Už chcem byť s tebou a aspoň na chvíľu nič neriešiť. Posledné dni boli nahovno.

Ja viem.

Nepovedala by som, ale...nie, nechaj tak. Nechcem ti o tom hovoriť takýmto spôsobom. Možno osobne.