Keď oceán stretne pevninu

39.Kapitola

-Clara-

„Koľko rokov tu už vôbec stojí?"

„Veľmi veľa," odpovedal René zamyslene. „Myslím, že ho postavili v roku 1929, ale nie som si istý. Ten článok som čítal už pomerne dávno." Ráno vyzeralo počasie všelijako, ale urobili sme dobre, keď sme sa dali na cestu. Dlhú cestu, aby som pravdu povedala. Trvalo nám vyše štyroch hodín, kým sme sa dostali do cieľa, do Sheltonu v štáte Washington. Určite ste už na internete videli fotky z prekrásneho starého mosta, okolo ktorého sa rozprestierali ihličnaté lesy a hlboko pod ním tiekla rieka. Tak práve tam sme boli aj my. Na slávnom moste Vance Creek Bridge.

„Počula som, že ho chcú strhnúť dole. No bola by to podľa mňa škoda."

„Tiež som o tom počul. Irónia, že aj my traja sme teraz k tomu rozhodnutiu prispeli." Nedivila som sa, že tu nechceli návštevníkov. Bolo to istým spôsobom nebezpečné. Nikdy žiadne zábradlie, iba dlhý drevený železničný most, ktorý podopierala stará kovová konštrukcia, tiahnuca sa vo veľkom oblúku. „No bola by škoda, keby sem ľudia ktorí majú tú možnosť nikdy neprídu."

„Je to tu nádherné," prehovorila som konečne ja. Od rána, odkedy sme nasadli do auta som zo seba nedostala ani slovo. Mlčala som celú cestu autom a potom aj počas nášho malého turistického výstupu až sem. Most bol ukrytý doslova v srdci prírody, čomu bola prispôsobená aj cesta k nemu. „Nechápem, prečo by niekto podobné miesto ničil. Stačilo by to tu nejako zabezpečiť, aby sem mohli ľudia chodiť aj naďalej."

„Lenže to stojí veľa peňazí, Clara. A naozaj veľmi pochybujem, žeby sa našiel niekto, kto by sa plesol natoľko po vrecku." Boli sme veľmi vysoko. Tak vysoko, že sa moja myseľ zaplnila zas len tou jednou vecou. Zatláčala som ju ale do úzadia. Smrť nebola vec, ktorú som na tomto mieste chcela vnímať. Bola tu dych berúca príroda, rozbúrená rieka Skokomish hlboko pod nami a hlavne skvelá spoločnosť. S Brooke sme pomaly polhodinu sedeli na drevených lištách, pričom ma ona objímala okolo ramien a René stál nad nami, kochajúci sa krásnym výhľadom. Bála som sa s nimi niekam ráno vyraziť, netušila som kam pôjdeme a ako to bude prebiehať, ale napokon som bola rada, že ma nahovorili.

„Mali by sa nad sebou podobný ľudia zamyslieť. Ak majú možnosť, prečo nezasiahnu?" Ja viem, ľahko sa o podobných veciach hovorí. Ak by som bola na ich mieste, možno by som ani ja nekonala podľa svojich terajších predstáv. Peniaze ľudí menia, vďaka nim majú iné priority, iné záujmy.

„My s tým nič nenarobíme. Zostáva dúfať, že ľudia dostanú rozum a nechajú toto krásne miesto tak." Sloboda tu bola cítiť na každom kúsku. Pri každom jednom kroku po dlhom moste, ktorý ma priviedol až sem, som sa cítila ďaleko od svojich problémov. Akoby som to najhoršie nechala v aute a sem prišla s čistou hlavou. Vzduch tu bol dokonale čistý a pri pohľade dole na konštrukciu, pomedzi drevené lišty, sa vám dozaista rozbúchalo srdce. Ale len v tom dobrom. Keď sme liezli hore rebríkom, ktorý tu niekto nechal a potom sa vyšplhali na konštrukciu, nebolo mi všetko jedno. Ocitli sme sa poriadne vysoko a zrazu nám nič nebránilo v tom, aby sme spadli dole.

„Si rada, že sme nepriniesli Oriona, čo?" opýtala sa Brooke, ktorá mala počas celej doby tu hore na perách iba ten najkrajší úsmev.

„Dozaista." Na poslednú chvíľu som sa dohodla s Maximom, ktorý mi ho postráži kým budeme preč. Divila som sa, že po včerajšej noci ešte mal náladu sa s ním naťahovať. „Toto nie je miesto pre psa. A rozhodne nie pre šteňa ako on."

„Jediné asi čo sa mi tu nepáči, sú tieto nezmysli," posťažovala si, pričom ukázala na koľaje len kúsok od nás. A mala pravdu. Pohľad, ako to tu ľudia popísali rôznymi farebnými slovami, iniciálkami zamilovaných a ja neviem ešte čím, bol skutočne nanič. Ničilo to tú prekrásnu tajomnú atmosféru, ktorá tu vládla. Tenká vrstva hmly pomedzi stromy, alebo tie prekrásne ihličnany samé o sebe. Pripomínali mi domov. Veľmi mi pripomínali pohľad zo skaly, kam som chodila. „Prečo si ľudia myslia, že všade musia po sebe zanechávať nejakú stopu?"