Keď oceán stretne pevninu

6.Kapitola

-Clara-

„Ak sa tá zmrzlina ešte viac roztopí, vytečie ti z misky," napomenul ma Austin, ale myslíte, že to pomohlo? Ďalej som sa lyžičkou hrbala v kope roztopenej jahodovej zmrzliny a čakala, či sa náhodou nevráti do trocha pevnejšieho skupenstva. Mala som zato, že keď s ním pôjdem von, bude mi o niečo lepšie, ale veľmi som sa mýlila. „Clara!"

„Prepáč," zamrmlala som a nechala lyžičku tak. Radšej som pozrela na Oriona, ktorý mi ležal pri nohe. Preto sme aj sedeli vonku, kde si mohol chodiť okolo stola, pokým mu to vodítko dovolilo. A mne celkovo vyhovoval pohľad na zamračenú oblohu, z ktorej by sa mohol na noc spustiť dážď. Ak už budem spať v jednej izbe s Brooke, nech aspoň zaspávam pri niečom, čo mám rada. „No akosi ma úplne prešla chuť."

„Kedy si naposledy niečo jedla?"

„Včera na obed." A hoci som už bola hladná, na druhej strane mi bolo príšerne nevoľno. Preto som aj povedala, aby sme šli maximálne na zmrzlinu a nie na normálny obed. Popravde som ani nečakala, že by Austin vedel prísť tak rýchlo. Potrebovala som ale vypadnúť z internátu, takže som sa obliekla a povedala mu, že sa stretneme niekde v meste. Až keď som našla akúsi kaviareň na rohu dlhej ulice som mu dala presnú adresu. Dovtedy išlo len o bezcieľne potulovanie sa a upokojovanie si nervov. Odkedy ale sedel oproti mne a pchal do seba zmrzlinu, bolo o niečo lepšie.

„Tým pádom by sme sa mali zastaviť aj niekde na normálnom obede." Pokývala som hlavou a znovu vzala do ruky lyžicu. Nič som nemala radšej ako jahodovú zmrzlinu, takže som jej dala ešte jednu šancu. Popravde som premýšľala už aj nad vecou, že pôjdem dnes spať k nim do Portlandu. Tam by som sa určite cítila lepšie, ako v izbe s niekým, koho nepoznám a kto ma nemá rád.

„Nemohla by som ísť s tebou späť do Portlandu? Neviem si ani predstaviť, že...žeby som tu mala zostať."

„Útek nie je riešenie Clara." To mi bolo viac ako jasné, ale...nemohla som inak. Od rána som cítila tak strašnú úzkosť, až mi bolo doslova na vracanie. Boli chvíle, kedy som sa sotva vládala nadýchnuť a nieto ešte s niekým komunikovať. Proste som sa bála, kam by toto všetko až mohlo vyústiť, ak by som zostala bez pomoci.

„Bojím sa Austin. Nemala som...nemala som sem chodiť." Pohľad som od neho radšej odvrátila a pozrela na druhú stranu ulice. Stromy, ktorých tenké konáre sa pohojdávali vo vetre boli zrazu oveľa zaujímavejšie. Pripomínali mi totiž domov. Milovanú Kanadu, kde som sa cítila bezpečnejšie, ako tu v cudzine. Tam som už vedela kam treba ísť, ak je zle. Ale tu nie. Tu som nepoznala absolútne nič a sama som sa bála len tak ísť objavovať mesto. „Všetko je strašne cudzie a strašidelné. Nemám tu nikoho, kto by mi pomohol sa udomácniť."

„Ja ti rozumiem, boli sme na tom s Claire rovnako, no..."

„Nie," namietla som, zasúvajúc si vlasy za pravé ucho. Ich prípad bol oveľa iný. „Vy ste mali jeden druhého, mali ste vlastný byt bez cudzích ľudí na každom kroku a hlavne ste obaja zdraví Austin. Tak mi prosím nehovor, že ste na tom boli rovnako, lebo sám vieš, že je to klamstvo." Ak by som bola normálna, zjavne by išlo všetko ľahšie. Ale takto som sa cítila neskutočne zraniteľne. S labilnou podlahou pod nohami, pričom som sa musela okrem seba starať aj o Oriona.

„A čo chceš, aby som ti povedal?"

„Radšej nič," odsekla som a vstala. Bez slov som vzala do rúk vodítko, ktoré bolo doteraz pripevnené k opierke na stoličke a pobrala sa preč. Tak veľmi som dúfala, že mi toto stretnutie pomôže. Mala som ale zjavne vydržať do piatka, kedy by za mnou prišli obaja. Určite v lepšej nálade, ako teraz.