Keď oceán stretne pevninu

45.Kapitola

-Clara-

Vyplašene som sa dívala na auto, ktorého kapota sa ocitla len niekoľko centimetrov odo mňa. Za volantom vodič rozhadzoval rukami a kričal na mňa, pričom ja som ale nevnímala ani jedno jeho slovo. Slzy mi stále tiekli po lícach a to k pokoju rozhodne neprispelo. Roztrasené ruky som zodvihla do vzduchu, ako nejaký znak ospravedlnenia, ale zjavne mu to nebolo nič platné. Videla som, že kričí aj naďalej. Zostávalo mi len vycúvať z vozovky a uhnúť mu konečne z cesty. Keď som sa ale dostala na chodník, klesla som na jeho kraj a už sa nesnažila zadržať žiadne slzy. Zrazu som nemohla. Nevládala som ani dýchať, nieto ešte vnímať svet okolo mňa, ktorý sa celý rozpadal.

Okoloidúci sa na mňa divne pozreli a niečo si hovorili, zatiaľ čo ja som aj dobrú polhodinu mokla na kraji chodníka. Sedela som tam ako posledný úbožiak, ktorým som však aj bola. Všetko som pokašľala. Celý svoj život, ktorý tak či tak nemal nikdy zmysel. Dávno...už dávno som tu nemala byť. Načo sa do pekla ešte vôbec snažím? Nikdy to nebude lepšie. Až keď konečne naberiem odvahu, aby som všetko skoncovala. Potom možno nájdem svoj vytúžený pokoj. A hlavne šťastie. Nefalšovanú radosť, ktorá nikdy nepominie.

Bola som tak blízko smrti, hľadela som jej do očí, ale ona si to na poslednú chvíľu rozmyslela. Obrátila sa mi chrbtom a nechala ma sedieť samú na upršanom chodníku. Nechcela sa pozerať, ako nariekam. Ešte...ešte ani ona nemala o mňa záujem. Bolelo sa následne postaviť na nohy a pokúsiť sa niekam zájsť, ale už som nemala na výber. Ak by som tam sedela ešte dlhšie, ľudia by si povedali, že som blázon a zavolali na mňa políciu. Preto som sa pomaly pobrala smerom von z mesta. K pánu Morissonovi to trvalo dlho, niečo vyše hodiny, počas ktorej začalo pršať ešte viac. Fúkal ale tak silný vietor, že sa mi neoplatilo ani pokúsiť sa otvoriť dáždnik. Preto som len sklonila hlavu a pri krajnici kráčala stále rovno.

Ruku roztrasenú od zimy som sotva vládala zodvihnúť, aby som zabúchala na jeho dvere. Domček sa mi zrazu zdal ako na druhom konci sveta, no pritom bol blízko. Dosť blízko na to, aby som sa k nemu dostala bez pomoci. Sotva som ale vládala stáť na nohách, kým mi prišiel otvoriť. No keď som mala voľnú cestu, nečakala som. Povedľa neho som sa prestrčila dnu, kde som ale padla na zadok. O niečo som zakopla, buchla si pravé koleno, čo mi do očí nahnalo ešte viac sĺz. Toľko, až som ich nezvládla bez kriku, ktorý vydesil aj mňa samotnú.

Pán Morisson ale nepovedal ani slovo. Aj napriek tomu, že som na sedačke videla usadeného jedného z jeho pacientov, si ku mne kľakol a objal ma. Vôbec mu nevadilo, že som bola úplne mokrá, alebo, že som sa od neho snažila dostať preč. On zostal pri mne. Pevne okolo mňa ovinul ruky a schoval ma svojom objatí, ktoré mi ale prišlo ako väzenie. Nemala som z neho kam uniknúť, nemohla som držať krok so svojou úzkosťou a nemohla som viac kričať. Nie, keď sa mi úplne zovrelo hrdlo a ja som mala problém sa nadýchnuť. Dokázala som len plakať a vzlykať, ako úplná chudera. A pritom najhoršie bolo, že...že som nechápala, čo sa deje. Nedochádzalo mi, prečo sa tak chovám.

„Pozri sa naokolo seba," povedal po chvíľke, ktorá mne ale prišla ako celá večnosť. Čas plynul nesmierne pomaly. Zabíjal ma. „Povedz mi päť vecí, ktoré vidíš. Je jedno aké." Nechápala som, čo tým chce. Pozrela som mu do očí, ale keď uisťujúco prikývol, rozhliadla som sa. Videla som cez slzy málo, ale niektoré objekty predsa zaujali moju pozornosť viac, ako ostatné.

„Sviečky na stole, ten pán na sedačke, Orionova miska, závesy a..." Čo bola piata vec? Čo na mňa v celej miestnosti kričalo najviac? Čo lákalo moju pozornosť? „Ten obraz nad sedačkou." Bol na nej oceán. Prekrásna pláž, ktorú umývali jeho divoké vlny. Oceán, do bodky rovnaký, ako vládol v tých krásnych očiach, ktorých obraz sa mi ukázal v mysli.