7.Kapitola

1.6K 146 8
                                    

-Clara-

Po celom preplakanom dni, z ktorého ma neskutočne boleli oči, som sa dostala von z postele. Dlho som sedela na jej kraji, takmer som kričala od bolesti, ale dokázala som to. Brooke pre niečo ráno vzala Oriona von a potom som jej povedala, aby ho nechala vo vani. Mne vravela, že sa vráti až večer, čiže tam mohol byť bez jej mrmlania. Proste...nevládala som vstať. Cítila som sa, akoby sa počas noci naokolo mňa zrútil celý svet, bez možnosti aby sa znova dal do poriadku. Plač som nedokázala zastaviť dokonca ani v momente, keď mi volal otec. Sotva mi niečo rozumel počas tej polhodinky čo sa ma snažil upokojiť. A práve jeho zúfalý tón mi zjavne ešte viac priťažil. Vedela som, že ho len a len trápim, ale nedokázala som s tým nič urobiť. Nedokázala som si pomôcť, ani keby som ako veľmi chcela. No nechcela som. Nevládala som, aby som sa presnejšie vyjadrila.

Hej, potom ako Brooke odišla som ešte zvládla ísť dolu po raňajky, ale to bolo všetko. Za celý deň som zjedla jeden šunkový sendvič a vypila šálku čaju. Zjavne preto mi aj prišlo zle, keď som si okolo piatej dávala lieky. Hovorila som si, že to prejde, ale skončila som nakoniec s ešte väčším plačom v kúpeľni, keď som ich vyvracala. No našla som v sebe dosť sily, aby som zavolala pána Morissona a dohodla sa s ním na dnes večer. S tým, že mi zajtra začína už vyučovanie som potrebovala nejakú tú podporu. A keď už mi Austin tak ochotne dal na neho číslo aj adresu, musela som to využiť.

„Určite budeš z neho nadšený. Je to veľmi milý človek," povedala som Orionovi, ktorý sa ku mne túlil. Išli sme pomerne dlho a v polovičke cesty sa unavil, čiže som ho musela zobrať na ruky. Ale mala som pocit, že keď som ho schovala pod mäkučký sveter, mal z prechádzky oveľa lepší pocit. Ešteže bol taký maličký, aby sa tam vošiel. Hoci...ani keď dospeje nebude veľmi väčší. Čo je zjavne dobré, lebo si nebudem musieť zvykať na odrazu väčšieho psa, ale stále ho budem môcť rovnako vziať na ruky, ak bude treba. „A možno sa aj ty budeš páčiť jemu." Skôr, akoby som podišla ku dverám, som mu ešte vtisla pusu na hlavičku. Ten moment ale, keď zaklonil hlavičku a pozrel na mňa bol na nezaplatenie. Alebo keď vyplazil jazýček a následne si zívol. Aj keď som s ním najprv nechcela nič mať, už by som sa ho nevzdala. Nikdy. Aspoň on mi dodával pocit, že nie som úplne zbytočná.

Stála som vlastne pred malým rodinným domom, kde mal sídliť pán Morisson. Červená fasáda s novo vyzerajúcimi pálenými škridlami na streche vyzerali pekne. No predsa som sa akosi bála, ako to pôjde. Možno som toho človeka poznala a on poznal mňa, ale...počas tých dvoch rokoch sa mohlo stať veľa vecí. A zjavne aj stalo, ak sa zrazu presťahoval sem. S myšlienkami podobného druhu som napokon zazvonila a napäto čakala, či mi otvorí.

„Idem!" zakričal hrubým hlasom, ktorý som tak dôkladne poznala. Aj napriek môjmu aktuálnemu stavu som sa v kútiku duše neskutočne tešila na rozhovor. Možno viac, akoby som mala. Predsa len sa tešiť k psychiatrovi asi nie je najlepšia vec. „Clara...tak si teda naozaj prišla." V momente sa na mňa usmial a hoci som mu úsmev opätovať nevedela, dúfala som, že v očiach mi nejakú radosť nájde.

„Nevadí, že vás budem rušiť takto neskoro pán Morisson?"

„Samozrejme, že nevadí. Aj by som ťa po tak dlhej dobe objal, ale vidím, že máš pod svetrom malú spoločnosť." Prikývla som a vytiahla Oriona. No sotva ho zazrel začal nadšene vrtieť tým maličkým chvostom, až sa mi pery predsa sformovali do malého úsmevu. „Má náš malý fešák aj meno? Alebo...fešanda?"

„Fešák menom Orion," odvetila som a vošla dnu. Nechala som chlad večera za dverami, pričom hneď po vstupe ma ovanulo príjemné teplo. A vôňa vanilkovej sviečky. Svetlá v podstate ani zapnuté neboli, takže tri sviečky na stole robili neskutočne útulnú atmosféru. Niečo ako keď som doma ležala v posteli a mala zapnutú len svetelnú reťaz. Cítila som sa neskutočne v bezpečí. V krásnom objatí svetla, ktoré mi dodávalo kúsok nádeje. „Naši mi ho kúpili, aby som vraj nebola tak sama. A...aby som s ním absolvovala nejaké terapie. K tomu som sa ale ešte nedostala."

Keď oceán stretne pevninuKde žijí příběhy. Začni objevovat