Keď oceán stretne pevninu

25.Kapitola

-Roderick-

„Robím zjavne chybu, ale nemôžem si pomôcť. Som príšerne nervózny."

„Všetko bude v pohode, uvidíš." Boli to chabé slová, ale čo iné som mal Corymu povedať? Veril som mu, že bol vynervovaný, ale to mu robilo celé potápanie ešte ťažším. Súťaž mal mať včera, ale keďže sa počasie muselo doma zblázniť, nechali to na sobotu poobede. A preto som využil čas počas cesty do Charlestonu, aby som si s ním pohovoril. „Budeš to mať za sebou skôr, ako sa nazdáš. Sústreď sa iba na oceán okolo seba a pôjde to ako po masle, som si istý."

„Ale ja nie."

„Nikomu svojim pesimizmom nepomôžeš." Určite by som mu viac pomohol, ak by som bol vedľa neho, ale čo som mal robiť? Nemohol som sadnúť na lietadlo a prísť. Možno ak by neboli letenky tak drahé, ale takto...nehrozilo. Popravde sa mi ani moc nechcelo nikam ísť. Áno, bude to krásny týždeň už len z toho pohľadu, že budem pri oceáne, ale čo z toho? Nebude to Hawaii.

„Kde si teraz?"

„Už na ceste do Charlestonu. Ešte taká polhodinka a som v cieli." Bol som v aute sám. Maxim chcel samozrejme tiež vziať svojho krásavca, takže sme sa obaja vydali na cestu, kedy sme uznali za vhodné. Ja som ešte ráno strávil s Brooke, ktorá už bola na ceste do New Yorku. Aj spolu s Clarou, ktorá sa rozhodla robiť jej napokon spoločnosť. Bol som jej za to veľmi vďačný, ale mal som samozrejme isté obavy. Možno to nedopadne práve tak, ako som si predstavoval a vôbec tento výlet ich vzťahu neprospeje. A to by bola škoda.

„Musíš mi potom povedať, aké to tam je. Do detailu."

„Neboj sa, určite sa pochválim, ak bude čím." Mohol som asi prejaviť aj viac nadšenia, ale ešte stále to nešlo. Už aj mňa samotného to otravovalo, ale moja kríza so spánkom stále pretrvávala. Dokonca aj teraz som sa bál vydať na tak dlhú cestu autom sám, ale dúfal som, že dve kávy urobia svoju prácu. Cesta mala podľa všetkého trvať vyše dve a pol hodiny a pri počasí aké vládlo, som neručil za nič. Od skorého rána som očakával dážď, ktorý sa ale ešte držal. Tenučká vrstva hmly robila lesy naokolo mňa čarovné, to áno, ale uvítal by som skôr slnko a príjemné teplo. „Veľa si toho ale nesľubujem."

„Aby si nebol potom sklamaný?"

„Presne." Rovnako, ako z celej vysokej. „No snáď mi pohľad na oceán trocha pomôže usporiadať myšlienky v hlave. Predsa len týždeň v prostredí ktoré mi je blízke, by mal urobiť nejaké dobro."

„Určite áno. Domysli si domácu atmosféru a hneď sa budeš usmievať." To asi nie, ale za pokus to stálo. Nič vlastne nebolo tak zlé, ako som si niektoré chvíle myslel. To, že som mal strach bolo asi normálne. Všetko bolo aj takto po dvoch týždňoch nové, nebol som v tomto štýle života ešte natoľko zabehaný. No všetkému treba dať predsa čas, nie?

No aj napriek únave a počasiu, som si jazdu ako takú užíval. Bol to sakramentsky dobrý pocit, byť v aute sám a proste ísť za nosom. Mal som svoju destináciu, ale nemusel som sa ňou riadiť. Mohol som kedykoľvek odbočiť a skončiť niekde úplne inde. Mohol som sa popritom kochať prírodou, ktorú som sa učil mať rád rovnako, ako pláže kde som vyrastal. Nešlo to moc ľahko, hoci boli lesy krásne. Toto proste nebolo prostredie pre mňa. Je zjavne naozaj pravda, že ak človek raz príde na to kam patrí, nechce svoje prostredie meniť. A hlavne nie takto radikálne. Pre mňa to bol veľký skok, s ktorým som sa stále plne nevyrovnal. Moje srdce jednoducho patrilo oceánu, aj keď kúzelná atmosféra naokolo robila všetko, len aby ma zviedla.