Keď oceán stretne pevninu

73.Kapitola

-Clara-

„Neviem prečo, ale som pokojnejšia, keď letí s tebou a Reném."

„Dáme na neho pozor a vysadíme ho na správnom mieste, neboj sa," povedala Brooke s úsmevom, pričom jej však drkotali zuby od chladu. Od Silvestra bola nenormálna zima, to som musela uznať. Na druhý deň som chvalabohu mohla ísť domov, hoci...ani tam nebolo dobre. Hlavne nie včera večer, keď sme sa s Austinom akosi stretli v Andyho izbe. Ani neviem, prečo som tam išla, ale niečo ma tam ťahalo. Myslela som si, že nájdem neviem čo a pritom som našla akurát tak brata, ktorý plakal na kraji prázdnej postele. „Navyše za tri dni sa vidíme."

„Už sa teším späť. Teraz je doma pridusno, aby som sa tu cítila dobre."

„Čo bude so skúškami?" Mykla som plecami. Nemala som ani poňatia, ale ani ma to priveľmi nezaujímalo. „Mala by si za ňou zájsť, keď sa vrátime. Čím skôr." Včera sme sa s Brooke rozprávali a akosi som sa jej priznala, žeby som chcela nechať školu tak. Alebo si možno len nejako vybaviť, aby som od polroka nemusela mať žurnalistiku. Netušila som, či sa to dá, ale nedokázala som ani pomyslieť, že na tú hodinu ešte niekedy pôjdem.

„Nejako to hádam vyriešim. Teraz nad tým ešte nechcem premýšľať." Najhoršie asi bolo, že dnes ráno odišli aj dvojičky. Claire už má zajtra večer službu v nemocnici, takže museli ísť dnes. Bolo ťažké rozlúčiť sa, hoci to nemalo byť na dlho. Austin sľúbil, že sa počas týždňa zastaví na internáte, ak nebude mať priveľa práce. Tým pádom som ale zostala doma sama s rodičmi, s ktorými som si akosi nemala čo povedať. Mama priveľmi nehovorila ešte stále s nikým a otec...ten mal asi najväčšiu radosť, že Roderick ide dnes domov.

„Utekaj sa s ním rozlúčiť." Obe sme pozreli na Rodericka, ako postáva pri schodoch do lietadla. „Čoskoro sa vidíme, zatiaľ sa drž."

„Ďakujem, že si prišla a bola so mnou. Vážim si to viac, ako si vieš predstaviť."

„A kde inde by som bola, ak nie pri svojej kamarátke?" S Brooke sme sa objali, čo padlo neskutočne dobre a ona si potom šla sadnúť dnu, aby sa trocha zohriala. Na veľkej betónovej ploche, práve pre malé súkromné lietadlá, sme teda zostali len my dvaja. Hangáre s plochou neboli moc ďaleko od nášho domu, takže aspoň mi nepotrvá neviem ako dlho, kým sa vrátim. Do zotmenia by som to mala stihnúť.

„Tak...za pár hodín budem zas doma. Zvláštny pocit."

„V zlom, či v dobrom?" opýtala som sa a objala ho. Keby sa dá, nepustím ho nikam. Ale zas...potom by som si nemohla otvoriť darček, ktorý mi dal ešte v Oregone. Povedala som mu, že si obsah tej maličkej škatuľky pozriem, až keď odíde domov. Ani sama neviem prečo.

„V zlom. Ja budem tam, ty tu..."

„Na tri dni. Zvládli sme už dlhšiu dobu."

„Ale vtedy to bolo iné." O trošku áno. Ja neviem, načo som myslela v momente kedy som ho pobozkala. Alebo či som vôbec myslela. Videla som akurát to zdesenia z tetovania v jeho očiach a urobila som to. Čo mi to ale prinieslo? Nie pocit, aký ľudia zažívajú v príbehoch a filmoch. Pusa nebola odpoveď na všetko, čo sa v mojom živote dialo. A rovnako ani láska. Prvotne som si myslela, že to tak možno bude, že prestanem myslieť na negatíva, ale ono to nešlo. Skôr naopak. Začala som sa desiť ešte aj toho, že prídem o ďalšieho človeka, ktorého som si k sebe pustila priveľmi blízko. „Ľúbim ťa," zašepkal tesne pri mojich perách. Mala som ohľadne nás strašne zmiešané myšlienky, ale nedokázala som odolať, keď si vypýtal pusu. Musela som mu ju dopriať.