Keď oceán stretne pevninu

29.Kapitola

-Clara-

„Predpokladám, že si do tej vody napokon neskočil," povedala som chrbtom opretá o strom pred internátom. Orion si pobehoval niekde naokolo, pričom som počula jeho štekot. Sedela som tu už dobrých dvadsať minút, počas ktorých som volala s Roderickom. Ja ani neviem, čo ma na tom včerajšom hovore tak bavilo, ale nechcela som oň prísť ani dnes. Hlavne ak som si tu mohla sedieť v mojej milovanej bielej a bledo modrej.

„Nechcel som hnevať profesora. Ale poviem ti, že tak zvláštny deň ako dnešný, som ešte nemal. Od dlhého sedenia na lodi som sa vrátil na internát tak unavený, že som spal skoro až doteraz. Vlastne som sa zobudil na to, že som prespal možnosť s tebou volať."

„A to by si si určite veľmi vyčítal," podpichla som, pričom sa ku mne dovalil aj Orion. Netušila som, či sa potkol, alebo sa tak divne vyvalil schválne, no každopádne bol maximálne rozkošný. „A vlastne aj mne by to chýbalo. Dobre sa mi včera zaspávalo po našom rozhovore."

„Tak potom sme boli dvaja." Ani neviem prečo, ale keď sme položili, mala som tak zvláštny pocit pokoja. A to sa mi nestávalo. Ja som bola typ, čo sa desil podobných telefonátov, lebo skoro stále boli bez pointy. A hoci taký bol aj náš včerajší rozhovor, padol dobre. Uvoľnila som sa pri ňom a dokonca sa mu priznala s tým smiešnym faktom, že neviem plávať. „A hoci my vy dve, ale aj chalani chýbate, nechce sa mi späť. Tam som sa za celé dva týždne skoro nedokázal vyspať a tu? Tu by som spal stále."

„Musíš spať do zásoby, aby si potom nebol unavený, keď sa vrátiš. Brooke dnes hovorila, že jej už chýbaš."

„Kde je vlastne teraz? Od obeda mi neodpísala."

„Tak mali sme angličtinu poobede a ona má teraz ešte myslím hodinu umenia." Ako som si tak dnes pri obede prešla jej rozvrh, mala ho o dosť hustejší, ako ja. Aj dnes, ja som po žurnalistike a angličtinách mala chvalabohu voľno, ale ona ešte musela ísť na ďalšiu prednášku. Mne by sa úprimne už ani nechcelo. „Neskôr sa ti určite ozve."

„O to sa nebojím." Dokonca aj dnešok bol medzi nami v pohode. Rozprávali sme sa, zase sme boli spolu na obede a tak. Nič prehnané, ale ani sme sa jedna druhej nevyhýbali, čo bolo plus. Postupne som dúfala, že sa zblížime ešte viac, hoci už ani toto nebolo zlé. Rozhodne som sa večer v jej spoločnosti na izbe cítila lepšie, ako pred tým New Yorkom. Už ju nenapadlo utrúsiť nejakú hlúpu poznámku, za čo som bola nesmierne vďačná. Veľmi som sa bála, žeby som jej bola na posmech, ale vďakabohu sa ku mne skôr snažila správať oveľa citlivejšie. „Inak mám ťa pozdraviť od Maxima."

„To je od neho milé." Minule sme do seba nabehli na chodbe a prehodili pár slov. Až mi prišlo, že je ako vymenený, keď sa rozprával so mnou. Zrazu nebol ten tichý chlapec, ktorý si iba tak postáva pri Roderickovi.

„Na lodi som tak premýšľal...vieš nad nami dvoma."

„Akože nad tebou a nad Maximom?"

„Nie," odvetil so smiechom. „Nad tebou a nado mnou."

„Prosím?" Prečo by on akože mal premýšľať nado mnou? Len preto, že sme si večer pred tým volali? Žeby to ani on nedokázal len tak dostať z hlavy? Lebo ja som sa nad tým usmievala ešte aj dnes ráno. Pomohlo mi to skvele sa vyspať a zobudiť do dobrej nálady. Až tak dobrej, že som ani na sekundu nepremýšľala, čo si oblečiem, pričom včera som ešte trocha váhala. A hoci bolo skoro, mala som náladu si ešte aj urobiť mejkap, čo ma tiež tešilo. Hlavne, keď mi ho Brooke pri obede ešte aj pochválila.