Keď oceán stretne pevninu

77.Kapitola

-Roderick-

„Prečo si myslíš, že je to dobrý nápad?" opýtal som sa, sotva Clara zaklopala na dvere malého domčeka, niekde úplne na kraji mesta. Vravel som jej, aby sme šli autom, no vraj prechádzka bude lepšia. Teplota bola pritom priveľmi nízka, aby som sa dokázal tváriť nejako nadšene. No snažil som.

„Tebe sa to ako dobrý nápad nezdá, ale mne rozhodne áno. Tak či tak, by som dnes prišla."

„Ako často sa stretávate?"

„Každý pondelok." Prikývol som. „Mali by sme zjavne častejšie, ale...to sa akosi neosvedčilo." Ani netrvalo dlho, kým nám prišiel pán Morisson otvoriť. Claru privítal s úsmevom, ktorý mu však na tvári trocha zamrzol, keď uvidel aj mňa. Nie, žeby sa medzi nami v Kanade niečo stalo, ale určite ma tu nečakal.

„Nechcem vyznieť nezdvorilo, ale načo je tu aj Roderick?"

„Lebo ja nemám silu mu všetko vysvetliť. Tak je to na vás," odvetila Clara a za ruku ma potiahla dnu. Stále som bol na vážkach. Neboli sme tu ako na klasickej návšteve. Vôbec sme tu vlastne byť nemali. „Vysvetlíte mu to určite lepšie."

„Bez zbytočných citov." Clara súhlasne prikývla a pustila mi ruku. Keď som ju sledoval, ako si vyzlieka kabát s topánkami, prišlo mi, že sa tu necíti vôbec nepríjemne. Skôr akoby prišla na miesto, na ktoré si už zvykla a kde sa cítila celkovo dobre. A nebudem klamať, bol to celkom pekný pohľad. Nemohol som tušiť, ako sa asi cíti, ale jej chovanie bolo o dosť iné, ako v Kanade. Hlavne keď sme išli sem. Cestou sa stále obzerala, akoby niekoho hľadala, no pritom nemal za nami kto ísť. Chcel som sa spýtať, či sa doma niečo nestalo, ale vždy som sa zarazil. Austin mi hovoril, aby som sa jej proste priamo nevypytoval, či jej niečo je. Vraj ak bude chcieť, povie mi to a ak nie, nedostanem z nej ani slovo.

Sledoval som Claru s pánom Morissonom, ako prešli do obývačky a posadili sa a až potom som sa vyzliekol aj ja. Bol som zjavne zbytočne nervózny. A to pritom nebol môj bežný prístup. No...nešlo len tak o maličkosť, ale o vec s ktorou sa budem stretávať celú dobu, čo budeme spolu. Na jednej strane asi urobila dobre, že ma priviedla. Vysvetlenie od niekoho, kto sa tým zaoberá, mi dá možno ešte viac, ako všetky články na internete. Teda až na tie diskusie. Tým som plne dôveroval, lebo tí ľudia si skutočne všetkým čo opisovali aj prechádzali.

„Prosím, posaď sa," povedal mi pán Morisson milo. Váhal som medzi kreslom vedľa neho, alebo sedačkou, no napokon som klesol ku Clare a vzal ju za ruku. „Budeš sa pýtať, alebo..."

„Neviem, čo by som sa mal spýtať. Z internetu toho viem veľa, no netuším čo je pravda a čo nie." Pozrel som na Claru, no ona sa nechystala hovoriť nič. Iba pozerala pred seba, akoby sa v tme skrývali odpovede. No atmosféra, ktorú vytváralo len svetlo zapnuté v rohu a sviečka na stole, nebola na zahodenie. Hlavne, ak za oknami zúril mráz. „Chápem, že ide o extrémne a veľmi ťažko ovplyvniteľné striedanie nálad, že niektorí trpia viac depresívnymi stavmi a u niektorých prevláda mánia. Pacienti musia brať podľa druhu bipolárnej poruchy stabilizátory nálady, antidepresíva, niektorí lieky proti úzkosti, či paranoji a tak."

„Zhruba áno," prisvedčil celkom zaujato. Smiešne, že som to odrecitoval ako básničku, ale chcel som sa k celej veci postaviť maximálne zodpovedne. Proste ako dospelý človek. „Povedal si veľmi ťažko ovplyvniteľné nálady...bez liekov sa to nedá. Sila vôle v tomto prípade nestačí, to si musíš uvedomiť. Človek bez liekov a správnej liečby neskutočne trpí."

„Ale niekedy nie je ľahké nájsť vhodné lieky, však? Bola o tom jedna veľmi zaujímavá diskusia na internete." Clara sa potichu zasmiala, ale keď som na ňu pozrel, iba pokývala hlavou, aby som pokojne pokračoval.