Keď oceán stretne pevninu

28.Kapitola

-Roderick-

„Čo škola? Aké to tam je?"

„O tom sa baviť nechcem," odvrkol som nahnevane a privrel oči. Načo som na tomto hovore tak trval? Myslel som si, že ak sa na seba budeme pozerať cez obrazovku počítača, niečo vyriešime? Alebo, že mňa konečne prejde ten pocit strachu a neistoty, ktorý ma prenasleduje od soboty? Keď mi volala Coryho mama, v prvej chvíli mi jej slová ani nedávali význam. Nechápal som, čo hovorí a ako to myslí. Až potom neskôr, keď som nad tým popremýšľal a do očí sa mi natisli slzy. Áno, Cory bol napokon v poriadku a včera ho pustili aj z nemocnice, ale ja? Ja som bol z toho celého psychicky ešte stále na dne. Neveril som, čo sa takmer stalo. Odmietal...odmietal som veriť, že môj najlepší kamarát, ktorého poznám celé roky skoro zomrel bez toho, aby sa so mnou poriadne rozlúčil. „Vlastne..."

„Roderick, prosím ťa prestaň. Nič sa nestalo."

„Tak nič sa nestalo? Skúsil by si byť na mojom mieste, keď mi volala tvoja mama." Nechcel som byť na neho hnusný, hlavne ak som videl v akej je nálade, ale nemohol som sa tváriť, že sa nič nedeje. „Predsa som ti hovoril, aby si nepreceňoval vlastné sily."

„Chcel som vyhrať. Dostal som sa k osemdesiatim metrom, odistil guľu s číslom ktorá doplávala hore, iba...iba som sa už akosi nevedel sám vrátiť."

„Uvedomuješ si, že si skoro umrel?" opýtal som sa ho naozaj seriózne, ale nedočkal som sa odpovede. Iba sme na seba pozerali, pričom v pravej ruke som mal mobil, kde som chvíľami odpisoval Robinovi. On a Alex boli na tom podľa mňa veľmi podobne, akurát Cory si akosi stále neuvedomoval, čo sa stalo. A to ma strašne hnevalo. Výslovne som mu pritom tlačil do hlavy, aby na seba dával pozor, ale on nie. On sa bude hnať za výhrou a riskovať pritom život. Akoby freediving nebol aj bez toho dosť nebezpečný.

„Už hovoríš, ako moja mama."

„Asi preto, že sa o teba skutočne bojím." Bolo mi jasné, že Maxim sa na mne v kúpeľni určite skvele baví, ale čo? Mal zo mňa dobrý deň už od soboty, takže som naozaj dúfal, že ho to čoskoro prejde. Lebo ja som nemal už žiadnu chuť sa pozerať na jeho hlúpy úškrn. Napokon som sa vykašľal aj na to jeho potápanie so žralokmi. On išiel, no ja som zostal radšej na internáte a konečne dobehol spánok. Aj napriek mizernej nálade, som v tejto posteli spal ako zabitý. Možno to malo niečo s prostredím samotným, ale konečne som sa po dvoch týždňoch dokázal normálne vyspať. Nezobudil som sa počas noci ani raz a aj ráno, ma musel budiť Maxim, lebo som nepočul zvoniť ani jeden z piatich budíkov.

Nechcem otravovať, ale...si v pohode?

Nemálo ma prekvapilo, keď mi prišla správa od Clary. Nečakal som vlastne ani to, že mi tak ochotne dá svoje číslo. No padlo dobre, že som sa jej mohol ozvať. Brooke som otravovať nechcel, hoci mi chýbala. Mala toho dosť aj bez mojej zlej nálady. No poviem vám, že ma včera potešilo, keď som ich videl tak sedieť na posteli vedľa seba. Zdalo sa, že im ten New York prospel a upevnilo to vzťah medzi nimi. Aspoň na tú chvíľu, čo sme sa spolu rozprávali, som mohol trocha vypnúť a myslieť na niečo iné.

Mohol by som ti neskôr zavolať?

Neviem, čo som si od toho sľuboval, ale ak nič iné, iba menšie rozptýlenie pred spaním. Hoci som mal vyučovanie už včera, aj dnes, nemohol som sa poriadne sústrediť. Nebol som proste ešte stále vo svojej koži. Mali sme síce ešte len teóriu, ale na zajtra nám sľúbili, že pôjdeme konečne na otvorenú vodu. A na to som sa tešil. Zjavne sa nebude diať neviem čo prevratné, ale každopádne som sa tešil. Byť v objatí oceánu bude určite krásny pocit.