Keď oceán stretne pevninu

59.Kapitola

-Roderick-

„Zablúdili sme, alebo nás schválne berieš neviem kam?" opýtala sa Clara. Už som popravde čakal, kedy padne podobná otázka. Pridlho bolo ticho, pričom som nás viezol tmavou nočnou krajinou, niekam do neznáma Oregonu. Včera, keď som jej hovoril, žeby som ju rád niekam vzal, nemal som na mysli absolútne nič konkrétne. Len som chcel, aby sme na chvíľu sami dvaja vypadli z mesta. Hoci aj doprostred ničoho. Bolo mi to úplne jedno. Jediné, čo som potreboval, bola jej prítomnosť. „Roderick..."

„Pokoj," odvetil som plne zahľadený na cestu. Toľko som premýšľal kam pôjdeme, ale nič konkrétne mi nenapadlo. Preto som sa chopil toho, čoho Maxim. Nočnej jazdy, kedy krajina naokolo nás spala, alebo nás iba potichu pozorovala. „Niekde skončíme. Cieľ síce nemáme, ale to ešte neznamená, že z tohto tu nebude pekný výlet."

„Mali sme zostať na internáte." Odtrhol som oči od cesty a pozrel na ňu. Nebola v rovnakej nálade, ako keď sme sa váľali včera v snehu, ale...bola tu. Sedela vedľa mňa a hlavne mi dovolila, aby som ju niekam vzal. A to bol po posledných dňoch naozaj výrazný skok.

„Ber to, ako začiatok našej cesty na koniec sveta, dobre?"

„Bolo by pekné, ak by sme mohli spolu vidieť svet." To bolo. Nemal som doposiaľ šancu precestovať neviem koľko miest našej planéty, ale s ňou...Bože s ňou by som šiel hocikam. Nemal by som absolútne žiadne námietky, ani keby ma chce vytiahnuť na vrchol Mount Everestu, či zísť dole do najtmavších vôd Mariánskej priekopy. Vzal by som ju všade, kam by len chcela. Aj bez toho, aby povedala čo i len slovo. Čo by som jej videl na očiach, to by som do bodky vykonal.

„Máme pred sebou celý život. Nemôžeš vedieť, čo nás čaká," odpovedal som a znova pomaly prešiel pohľadom k ceste. Nebol na nej okrem nás skoro nik, ale...necítil som sa najlepšie, ak som šoféroval po tme. A hlavne, keď ma už Clara trikrát napomenula, aby som držal volant oboma rukami a nerobil zo seba frajera. Neviem prečo, ale mne osobne to prišlo vrcholne nepohodlné. Naposledy som tak držal volant počas skúšky v autoškole, ktorú som mimochodom neurobil. Vykopli ma, lebo som nevidel stopku a následne som nepustil chodca cez priechod. Druhýkrát som od nervov pohorel hneď na písomnej časti, ktorú som pre niečo musel tiež opakovať, no na tretíkrát som prešiel vraj na výbornú.

„Nerada hovorím o budúcnosti ako takej. Tá je predsa natoľko neistá. Človek nemôže vedieť, čo ho zajtra čaká."

„Ale je pekné snívať a predstavovať si, ako by asi vyzeral tvoj dokonalý život." Pousmiala sa, ale inej odpovede som sa nedočkal. Radšej si pohodlne oprela hlavu a pozrela sa na mňa. Mal som chuť jej pohľad opätovať, ale to bol priveľký risk. Potom by som od nej oči len tak neodlepil. Nato by som sa priveľmi stratil v jej očiach, alebo jemných črtách tváre, ktoré som si úplne zamiloval. Ten spôsob, akým sa smiala, alebo bezradne na mňa niekedy pozerala. To všetko mi prišlo razom natoľko krásne a jedinečné. „Dovolíš mi niekedy, aby som ťa vzal na Hawaii? Je tam toľko vecí, ktoré ti chcem ukázať." Chcel som ju vidieť vo vodách môjho drahého oceánu, s mokrými vlasmi, doskou v rukách a západom slnka na chrbtom. Chcel som vidieť výraz jej tváre, keď by som zdolával obrovskú vlnu, ktorú by som dokonale ovládol a ktorá by ma vzala až k nej.

„Neviem plávať. Načo by som tam akože chodila?"

„Nemusíš plávať. Pôjdeš len do takej hĺbky, ako je ti príjemné. Alebo zostaneš na pláži." Nikdy som nepovedal, že ju nasilu dotiahnem do vody, alebo niečo. Ak nechce, zostane na súši a bude sa baviť s Corym. Alebo jej tam donesiem Molly a môžu sa spolu hrať. Možností bolo niekoľko. Ja som chcel proste len to, aby ma aspoň raz videla v mojom najmilovanejšom prostredí. Presne tak, ako som ju sledoval ja, keď blúdila lesom a fotila.