Keď oceán stretne pevninu

54.Kapitola

-Roderick-

Čakal som, že po tých dňoch, kedy sme neboli spolu niečo povie, no keď sa neozvala, ja som zvolil rovnakú taktiku. Šťastie, že som na chodbe nabehol do Brooke. Aspoň som takto dostal chvíľu, kedy sme mohli byť spolu a hlavne osamote. A hoci Clara radšej mlčala, mne úplne stačil pocit, že je zas pri mne. To ma upokojilo aj napriek všetkému, čo sa mi premávalo hlavou. Lebo odkedy prišla z domu, bola iná. Niečo sa stalo, ale mne o tom odmietala povedať.

„Hovorila som ti, že nemôžem teraz byť s tebou."

„Ja som to už nevydržal," zašepkal som jej, zatiaľ čo sa ku mne pomaly otočila tvárou. V skoro úplnej tme, ktorú prebíjalo len vonkajšie osvetlenie, som jej však z tváre nevyčítal nič. Určite bola však smutnejšia, než keď som ju videl naposledy. To už som poznal na jej hlase. „Daj mi aspoň pár minút. Je mega ťažké držať sa od teba ďalej niekoľko dní za sebou, keď si doslova na dosah ruky."

„Ale prečo? Dopekla, Roderick, vysvetli mi to." Mykol som plecami. Čo to bolo? Dalo sa to vôbec nejako pomenovať? Išlo o zvláštne pocity, ktoré boli až priveľmi plné mätúcich emócií. Zjavne by som mohol odprisahať, že som nič podobné ešte v živote necítil. So žiadnym dievčaťom. Ani s Lucy, ktorá bola moja posledná. Láska to ale byť nemohla. Nie, to určite nie. Láska predsa nemá byť plná strachu a neistoty. Láska má byť krásna, plná úsmevom a radosti. A toto sa tomu nepodobalo ani náhodou.

„Lebo keď neviem čo je s tebou a keď sa na vlastné oči nepresvedčím, že si v poriadku, idem zošalieť. Hlavne od pondelňajšej noci. Skoro sme sa tam vonku pobozkali a..."

„Nie, to sem prosím neťahaj. Predsa sme si to vysvetlili." Nečakane rýchlo sa mi vymanila z objatia a posadila sa. Načiahla sa za niečím na parapete a jej tvár po chvíľke osvetlila hrejivá žltá žiara svetelnej reťaze. „Nehovor mi, že nad tým stále premýšľaš." Premýšľal som. V noci, keď som ležal v posteli a díval sa do stropu, toto bola scéna, ktorá sa mi premietala pred očami. Moment, kedy som bol plne zahľadení na jej pery, ktoré som chcel viac, ako čokoľvek iné.

„Keď ide o teba, neviem na čo mám myslieť skôr," priznal som napokon a tiež sa posadil. „Jediné čo viem je, že ťa mám plnú hlavu a neviem proti tomu urobiť absolútne nič." Pokývala hlavou a privrela oči. Doslova, akoby to bolelo. Akoby jej moje slová ublížili. A to mi zmysel nedávalo. Veď som jej práve povedal, že na ňu myslím nonstop. A to bola dobrá vec, nie?

„Mal by si ísť, Roderick. Mrzí ma to."

„Nie. Rob hocičo, len ma neposielaj preč." Posunul som sa k nej bližšie a pravou rukou ju pohladil po líci. Celá sa triasla, no od zimy to zjavne nebolo. „Clara...povedz mi prosím, čo sa deje. Prosím." Na chvíľu to vyzeralo, že sa premôže a začne hovoriť, no napokon si len zahryzla do spodnej pery a odvrátila hlavu. Neskryla tak ale slzy, ktoré jej stiekli po lícach. Na vlastné oči som videla ako sa kvôli mne a mojej prítomnosti strápi, no nebol som schopný sa postaviť a odísť. Iba som tam sedel a díval sa na ňu. Chcel som jej nejako pomôcť, objať ju, ale to by zjavne nezniesla. Popravde som sa bál, že ak sa jej nedotknem maximálne opatrne, spôsobím jej neskutočnú bolesť.

„Neverím ti, jasné? Neverím ti dostatočne na to, aby si počul pravdu a s tým nič nenarobíš," dostala napokon zo seba chladne. Pozrela pritom von oknom, za ktorým sa sypal sneh. Jej natoľko vytúžený sneh. „Prepáč."

„V pohode. Nič sa...nič sa predsa nedeje."

„Poznám ľudí ako ty. Ľudí, ktorí musia neustále hovoriť, trepať do vetra a potom...potom prezradia všetko. Preto ti nemôžem nič povedať, ani keby som ako veľmi chcela." Lenže nechcela. Tu bol kameň úrazu. Sama povedala, že mi nemôže veriť. A ak to tak brala, ako ju presvedčím o opaku? Veď mi ani nedá šancu.