Keď oceán stretne pevninu

20.Kapitola

-Clara-

Dúfala som, že si aspoň dnes ráno trocha prispím, ale nebolo tomu tak. Od šiestej som iba posedávala pri okne a pozerala na vývoj počasia. Nebola som si istá, ako to napokon dopadne, ale veľmi som dúfala, že sa vyhneme dažďu. Nechcela som, aby nám pokazil program. Hoci...nebola som nadšená, že Austin berie aj Jordan. A hlavne mi bolo proti srsti, že s ňou bol včera celý čas a mňa nechal na starosť Claire. Tá mala dosť svojej práce, takže ja som si musela vystačiť s Orionom a knižkou, ktorú som ale vyčítala. Ešteže som si pre istotu priniesla dve.

„Prečo ešte nespíš?" V momente som sa obzrela za Claire, ktorá práve vyšla z izby. „Nemusíme ísť predsa neviem ako skoro. Budeme tam za menej ako štyridsaťpäť minút." Mykla som proste plecami a radšej sa znova pozrela von. Nechcela som si pripustiť, že mi zas nebolo práve najlepšie. Cítila som sa smutná a netušila som prečo. Nič sa nestalo, tak prečo zase? Prečo po tak krátkej dobe, kedy mi bolo pomerne fajn? Nechcela som...nechcela som si zas obliekať len čiernu.

„Popravde sa mi ani moc nikam nechce," priznala som napokon. Možno to malo niečo s nezvaným hosťom, alebo možno ani nie. Netušila som kam presne ideme len, žeby to mal byť akýsi vodopád. Jeho názov som si ale nezapamätala.

„Ale chce. Pôjdeme, urobíš si pekné fotky a potom napíšeš niečo na blog."

„Claire..."

„Uvidíš, že bude zábava. Je to tam prekrásne a ty podobné veci miluješ." Hovorila mi, že okolo sú prekrásne lesy a všetko, čo ma na jednej strane lákalo. Hoci takto ráno, keď ešte veľká časť mesta spala, nebolo zle ani tu. Hlavne, ak sa ulice ponorili do tenkej vrstvy hmly. Všetko potom takto z výšky pôsobilo tak tajomne a krásne. Svetlá áut prežiarili hmlu naozaj zaujímavým spôsobom a atmosféru dotvorila aj obloha, ktorá bola celá zatiahnutá a tvorili sa na nej zaujímavé tmavé mračná. „Nemá to nič s tým, že ide s nami aj ona, však?"

„Neviem." Včera som s Jordan prehodila pár slov predtým ako odišli, ale nemala som z toho dobrý pocit. Bola som nervózna a pri jej pohľade mi to prišlo, že som sa len zosmiešnila. Doslova som na nej videla, že sa so mnou rozprávala iba z donútenia a hlavne...akoby si až priveľmi dávala pozor, čo povie. Možno sa jej Austin zmienil o tom, že nemám všetkých päť pokope. Potom by to dávalo dokonalý zmysel.

„Nebola práve dvakrát sympatická ani mne, ale ber to tak, že sa s ňou nasilu nemusíš rozprávať. Nech sa jej venuje náš drahý brat a my dve si vystačíme aj samé, hej?"

„Okej." Radšej som namiesto ďalšieho namietania zašla do izby a vzala si lieky. Premýšľala som, čo si zobrať, ak už mi nebolo rovnako ako včera a napokon som skončila pri piatich tabletkách. Krásny spôsob, ako začať každý deň, čo vám budem hovoriť. No aspoň pohľad na Oriona, ktorý sa ešte jedna radosť váľal na posteli mi trocha pomohol. Bol tak strašne rozkošný, ako sa tak zahrabal do oranžového paplóna.

„Nieže, sa potom rozhodneš zaplávať si blízko pri vodopádoch," povedala som mu a radšej siahla po vodítku, aby sme skočili dole ešte pred raňajkami. Nijako extra sa mi nechcelo, ale nemohla som čakať, že to za mňa vybaví niekto iný. Preto som len oznámila Claire cieľ našej cesty a už ma nebolo. Zbehli sme dole na prízemie, ale sotva som otvorila vchodové dvere, nás oboch zima krásne objala. A to mi vyčarilo úsmev na tvári. Toto bolo počasie, ktoré som milovala najviac.

Prvotne som myslela, že zostaneme len tak pred vchodom, ale mesto ma zlákalo a dali sme si menšiu prechádzku na okolí. Moc ďaleko som nešla, prešli sme si niekoľko ulíc, našli dokonca menší park a tak. Orion si zaštekal na niekoľko taxíkov, ktoré nás minuli a potom sme mohli ísť späť. Vzduch bol príjemne svieži, rozfúkal sa dokonca aj vietor, ktorý mi rozstrapatil vlasy, ale zároveň dal dôvod na ďalší úsmev. Tešilo ma, že nás pravdepodobne nečaká neviem ako slnečný a teplý deň. Už som proste chcela, aby jeseň plne prebrala vládu nad prírodou naokolo nás.