Keď oceán stretne pevninu

66.Kapitola

-Clara-

Zaviedla som policajtov do obývačky, ale nesadli si, akoby som bola očakávala. Obaja sa dívali všade možne, len nie na mňa, ako keby premáhali nervozitu. Tušila som, z akého dôvodu sú tu, ale...dúfala som, že Andyho privedú so sebou. No zjavne ho vzali na policajnú stanicu a musia po neho prísť rodičia. Preto s nimi potrebujú hovoriť a moja prítomnosť im zjavne nie je a ani nebude dostačujúca.

„Viete, rodičia sú v práci, ale ak treba ísť po brata na stanicu, môžem im zavolať."

„Slečna Hoganová..."

„Clara." Nebolo mi príjemné, keď ma oslovoval tak formálne.

„Clara..." Čakala som na pokračovanie, ktoré však tak skoro neprišlo. Vydesene som prechádzala pohľadom od jedného k druhému, skúmala ich tváre, ale vo chvíli, kedy si zložili z hláv čiapky, mi prebehol mráz po chrbte. „Rodičia nemusia chodiť po brata na stanicu."

„Tak potom? Čo sa deje?"

„Telo tvojho brata Andrewa sa našlo dnes nadránom v starom sklade na okraji mesta. Vyzerá to, že sa úmyselne predávkoval kokaínom, ktorý sa u neho našiel." Privrela som oči. Nedochádzalo mi, čo práve poručík Ward povedal. Nie, jeho slová nedávali ani ten najmenší zmysel.

„Čo to hovoríte? Nie...nie..." Zacúvala som k sedačke, aby som sa posadila, ale minula som ju a padla zadkom rovno na zem. Obaja ku mne okamžite pristúpili, ale zodvihla som ruky, aby sa viac nepribližovali. Neschopná sa vôbec nadýchnuť, som na nich hľadela. Nedokázala som sa ani rozplakať. Mala som zjavne cítiť bolesť, alebo niečo podobné, lenže ja som necítila nič. Absolútne nič. Iba to, ako sa celá trasiem a ako splašene mi bije srdce. „To nemôže byť pravda. Nie on, nie...prosím..."

„Veľmi ma to mrzí, ale už mu nebolo pomoci. Vzal si pravdepodobne priveľkú dávku drogy, stratil vedomie a v tejto zime..." Nechcela som, aby pokračoval. Nemohla som počúvať, ako opisuje smrť môjho malého brata. Nie bez toho, aby som sa rozkričala na celý dom, až som ich oboch prvotriedne vydesila. Mykli sa, ale poručík Ward sa aj tak pokúsil objať ma. Keď sa však jeho ruka dotkla mojej, stiahla som sa a rozkričala ešte viac. Konečne mi po lícach stiekli slzy, ktoré doslova pálili. „Clara, prosím..." Zaborila som si ruky do vlasov, obzerajúc sa zmätene okolo seba. Toto sa proste nemohlo diať. Nie mne, nie našej rodine...nie môjmu bratovi.

„Mám zavolať jej rodičov?" opýtal sa potichu jeho kolega. Ja som automaticky pokývala hlavou, lenže moje slovo tu nezavážilo ani trocha. Po chvíľke som počula telefonát, zjavne s otcom. Číslo bolo vylepené na chladničke, odkiaľ si ho zjavne opísal. Poručík Ward zostal kľačať pri mne, pričom som chvíľami naozaj netušila, či má zmysel znova kričať, alebo sa plne poddať slzám a nechať bolesť, nech okolo mňa uzavrie nejaký začarovaný kruh.

Všetko sa dialo úplne spomalene. Iba som sedela na koberci v obývačke počas celej doby, ako sa policajti potichu zhovárali a ako prišli domov rodičia. Keď ma uvideli na zemi, mysleli si, že sa niečo deje so mnou, lenže pravda bola oveľa krutejšia. Ako v zlom sne som videla obrazy, kedy mama s plačom padla na kolená a otec šmaril pohár z linky na zem. Neschopná chvíľami dýchať som na vlastné oči sledovala bolesť a beznádej svojich milovaných rodičov, keď im došlo, čo tie slová znamenali. Andy bol preč. Odišiel a my ho už nikdy neuvidíme prejsť dverami späť do domu. Ja som...ja som bola posledná z rodiny, kto s ním hovoril. Pane Bože, keby ho nenechám odísť, mohol ešte žiť. Mohol byť tu s nami a pokojne by sme sa mohli aj hádať. Ale bola by som si istá, že je v poriadku.