Keď oceán stretne pevninu

91.Kapitola

-Clara-

Cesta bola tak pekelne dlhá. Hádam dlhšia ako kedykoľvek predtým. Zjavne za to ale mohli moje neutíchajúce myšlienky nad všetkým, čo som nechala za sebou. Keď sme sa pohýnali spred internátu, bolo mi neskutočne ťažko. Skoro som sa rozplakala, ale nejakým zázrakom plač ustúpil. Problém ale nastal potom, už nejako po prvej polhodine jazdy. Nedokázala som obsedieť na jednom mieste. Nervózne som klepala pravou nohou a komentovala každučký detail, ktorý moje oči zachytili. Bolo to proste utrpenie. Mala som toľko energie, žeby som najradšej vystúpila a bežala celú cestu až domov.

Museli sme si teda urobiť pomerne veľa zastávok, ktoré trvali aj dobrých tridsať minút. Vždy som sa aspoň päťkrát prešla okolo celej čerpacej stanice, kde sme zastavili, niečo som zjedla a vypila aspoň pol litra vody. Myslela som, že to pomôže. Pomohlo, ale jedine k tomu, že sa mi bolo na vracanie a stále som potrebovala na záchod.

Keď sme ale dorazili domov a autá zastali pred našim domom, ja som sa do vystupovania nehrnula. Oriona som dala pánovi Morissonovi a zostala na mieste spolujazdca. Všetci traja sa ma pokúšali presvedčiť, aby som šla do domu, ale akosi to nešlo. Nemohla som sa zrazu ani pohnúť. Iba som pozerala pred seba na našu ulicu a stále klepala pravou nohou. Absolútne som nechápala, čo sa to zrazu deje. Natoľko som chcela prísť domov, tak čo sa zrazu stalo? Prečo ma náš dom doslova odradzoval? Okrem posledných mesiacov som tu predsa prežila celý svoj život.

V podstate som očakávala to, čo napokon aj nastalo. Že niekto stratí nervy a príde sa mi prosiť, aby som už vystúpila a šla dnu. Akurát keď sa na dome otvorili dvere, čakala som v nich skôr otca. Nie mamu, navyše s tanierom v ruke. Pozorne som ju sledovala ako obišla auto, otvorila dvere a sadla si za volant. S úsmevom, na ktorý ale podľa mňa dôvod nemala, mi pritom podala tanier plný zapekaných cestovín s kopou syra.

„Včera ráno som vstala už o piatej, aby sme mali dnes čo jesť, keď prídeme domov," povedala, stále mi núkajúc tanier. No ja som váhala ešte aj v tomto. A pritom som mamine jedlá zbožňovala. „Musíš byť hladná, sedíš tu už pomaly tri hodiny." Pravou rukou ma pohladila po vlasoch a tanier mi napokon položila na stehná. Pravou rukou som ho pridržala, aby sa nezošmykol alebo niečo, ale nevidela som to tak, že ho aj vyprázdnim.

„Nehnevaj sa, že robím takéto scény, ale...ja neviem...neviem čo je to so mnou. Nedokážem len tak vystúpiť a ísť dnu."

„Miláčik..." S povzdychom ma pobozkala na líce, stále ma hladiac po vlasoch. Škoda, že to nemalo ako pomôcť. „Chýba ti Roderick, že?"

„Veľmi." Nedokázala som si ani predstaviť, čo asi teraz robí. Alebo som si to skôr nechcela predstaviť. Nie, ak by sa mi v hlave ustálila spomienka na chvíle, kedy kvôli mne plakal. Nechcela som opäť vidieť jeho slzami podliate oči a tú neskutočnú beznádej na jeho tvári. „Rozchody sú vraj ťažké samé o sebe. Nieto ešte, keď sa musíš rozísť s niekým, do koho si stále šialene zaľúbená a kto je zaľúbený do teba."

„Prečo si to riešila takto radikálne?" Chcela som proste myknúť plecami, aby som tým debatu ukončila. Ale to by nebolo predsa len správne. Za všetko čo rodičia urobili, som im dlhovala vysvetlenie. Ak aj nie celkové, aspoň pár slov aby plne pochopili prečo som teraz tu.

„Najlepšie viem, čo mi moja choroba vzala. V čom ma obmedzuje na dennom poriadku a ako ma núti pozerať sa na svet. Nechcela som byť pre Rodericka to, čím je pre mňa bipolárna porucha. To niečo, čo mu nedovolí byť tým, kým skutočne je. Mami, ten chlapec miluje život viac ako ktokoľvek koho som doteraz spoznala. Jemu sa ústa nezavrú skoro celý deň, smeje sa na každej maličkosti a poslednú dobu...poslednú dobu sa to proste stratilo. Odkedy sme sa vrátili do školy, sa sústredil len na mňa a priveľmi sa správal tak, aby niečím nenarušil moju bublinu depresívnych myšlienok."