Keď oceán stretne pevninu

5.Kapitola

-Roderick-

Hodinky na mobile ukázali sotva šesť, no ja som už bol hore. Nebolo to nepohodlnou posteľou, alebo tak. Proste som sa necítil dobre. Aj včera večer som sa prechádzal po vonku dlho do noci a keď som sa vrátil, Maxim už spal. Dlho som sa tým pádom v sprche nezdržal, aby som ho náhodou nezobudil. Keď som si líhal, bol som unavený, alebo skôr otrávený z celého života, ale spať som nedokázal. Spomienkami som sa stále vracal domov, na krásne piesočnaté pláže, kde som sedel so svojou Molly.

„Byť doma, neváľal by som sa v posteli, ale dávno čakal na vlny uprostred oceánu," zamrmlal som a konečne vstal. Na dnes som popravde ešte nemal plány. Akurát možno čakať, či sa naši svetový spolubývajúci konečne objavia, alebo nie.

„Dočkáš sa aj toho. Skôr ako sa nazdáš, tu budú prázdniny," odvetil Maxim. Nevedel som, že je hore, ale to na veci nič nemenilo. Nebol som v nálade, aby som sa s ním rozprával o veciach, ktoré som nedokázal zmeniť. Akurát by ma to možno dostalo do ešte horšej nálady a to som odmietal. Nechcel som na svoje prvé dni spomínať...takto. Ofučane ležať v posteli, alebo sa tak premávať ulicami som mohol predsa aj doma. „Na Vďakyvzdanie sa aj tak ide domov."

„To je až koncom novembra," pripomenul som mu, prehrabávajúc si vlasy. Dúfal som, že uvidím nejaký pekný východ slnka, ale obloha bola celá akosi pod mrakom. Čiže som sa pri okne dlho nezdržal a namieril si to do kúpeľne. Sprcha bola vec, na ktorú som vsádzal všetko, ale nepomohla. Cítil som sa ešte unavenejšie, až som skoro zaspal, kým som čakal na Maxima. Lebo vraj pôjdeme na raňajky spolu. Vlastne...dnes som si mal prevziať auto. Včera to napokon nevyšlo, takže sme sa dohodli na dnešok. Aspoň teda niečo dobré som mohol očakávať od najbližších hodín.

„Mali by sme si zájsť dnes po rozvrhy a učebnice."

„Vidíš...na to som ani nemyslel," priznal som zamykajúc dvere na izbe. Prišlo mi zvláštne, že som sa musel tak naobliekať, aby mi nebola zima. Doma by som mal na sebe akurát tak plavky a nie dlhé tepláky, tričko a na ňom ešte sveter. Áno, chladno bolo samozrejme niekedy aj na Hawaii, ale to bolo o inom. Tam človek bral ochladenie oveľa inak, ako takto na mieste, kde ste mohli kedykoľvek od konca októbra čakať sneh. Na ktorý som sa ale prekvapivo veľmi tešil. „Najprv si ale pôjdem po auto. Potom môžeme ísť rovno po veci." Aspoň budem mať možnosť ho vyskúšať a troška sa s ním zžiť.

Dolu do jedálne sme vošli po asi piatich minútach. Miestnosť bola priestranná, s veľkými oknami a aj napriek skorej hodine s dosť veľkou spoločnosťou. Ja som ale dnes nebol v nálade, aby som si niekoho všímal. Šiel som si len vybrať z veľkej ponuky raňajok a potom sa usadil k jednému z veľkých okien. Omeleta s hríbmi mi pripomenula maminu kuchyňu, čo mi aspoň trocha zodvihlo náladu. Spolu s príjemne teplým čajom, ktorý odohnal hnusný pocit chladu.

„Dobrú chuť."

„Aj tebe," odvetil som Maximovi, sotva si sadol naproti mne, s rovnakými raňajkami. Akurát si zjavne povedal, že káva mu padne lepšie, ako čaj. Ja osobne som nikdy nebol moc na kávu, hoci Cory sa ma snažil presvedčiť, že nič lepšie pod slnkom nie je. „Myslíš, že sa dnes spolubývajúci ukážu?"

„Je mi to v podstate jedno." Bol som na tom rovnako, ale...ak by nie, možno by som popremýšľal nad sťahovaním do vedľajšej izby. Niežeby mi Maxim vyslovene vadil, ale obaja by sme aspoň mali svoje vlastné miesto a hlavne súkromie. „Nie som tu, aby som si hľadal kamarátov, ale aby som dostal diplom."

„Nezačínaj s podobnými rečami," napomenul som ho s plnými ústami. Nemal som ale náladu na reči takéhoto typu. Doma sa správal rovnako a preto nikdy nemal kamarátov. Ľudia sa prirodzene nemajú chuť baviť s niekým, kto o nich nejaví ani štipku záujmu. Tiež som nebýval moc spoločenský, hlavne teda na základnej, ale podarilo sa mi úspešne v tomto smere zmeniť. Začiatkom prvej triedy na strednej som si proste povedal, že chcem byť jeden z tých obľúbencov a v istom smere sa mi to splnilo. Našiel som si skvelých kamarátov, ktorých ale...ktorých som musel opustiť, aby som sa v živote zas niekam posunul.