Keď oceán stretne pevninu

64.Kapitola

-Clara-

Prvé dni som veľmi veľa čítala. Za štyri dni, som zhltla štyri knihy. Každý deň jednu a počas štvrtej noci, som sa dostala do polovice piatej. Utápala som samotu, žiaľ a bolesť v stránkach, ktoré obsahovali chvíľami oveľa viac tragédie, ako môj život. Nazdávala som sa, že ak precítim utrpenie fiktívnych postáv, nebudem tak vnímať to svoje. Ale mýlila som sa. Jedny muky sa striedali s ďalšími a mne potom zostali len oči pre plač a srdce plné beznádeje.

Lebo presne ako som hovorila, nikto tu pre mňa razom nebol. Dlhé a chladné dni som trávila sama vo veľkom dome, ktorý ožil len ak Orion pre niečo štekal. Inak som tu bola len ja. Rodičia pracovali a Andy po škole nikdy neprišiel domov. Nechcel byť so mnou, rovnako, ako som ja nechcela byť s ním. Odkedy som bola doma, mi nepovedal ani slovo. A to vyústilo len v jedno. Natoľko som si zvykla na ticho a mlčanlivosť počas dní, že som nekomunikovala, ani keď prišli rodičia. Nedokázala som im povedať ani slovo. A najhoršie bolo, že aj telefonáty sa stávali utrpením. Včera som dokonca Rodericka poprosila, aby sme si len písali a dnes som to bohužiaľ nevidela tiež na nič iné. Deň bol dlhý, veľa som ráno plakala a potom som si konečne na pár hodín pospala.

No teraz, keď som tu ležala s očami vyvalenými do stropu, som sa cítila na konci síl. Nevládala som plakať a nevládala som premýšľať. Ocitla som sa na kraji útesu, kde fúkal priveľmi silný vietor. Nedokázala som sa udržať na jeho okraji a preto som spadla. Dole do temnoty, na dne ktorej horel oheň. Nie skutočný...boli to cigarety. Maxim ich mal v aute a keď sa nedíval, vzala som si celú škatuľku. Alebo si to možno všimol, len nepovedal nič. Ráno som si zišla dole po zápalky s maličkým tanierikom a odvtedy som spálila už tri cigarety.

Potrebovala som cítiť bolesť, ktorá by mi pripomenula, že ešte žijem. Lenže ono to nestačilo. Necítila som nič a ak aj áno, bolo to priveľmi slabé. Túžila som mať slzy v očiach, ktoré by sa mi do nich natisli kvôli bolesti. Ale nešlo to. Nebolo to ako kedysi. Na oboch predlaktiach mi zostali len začervenané stopy, ktoré mi hovorili, aká som hrozne slabá. A ktoré mi možno zanechajú malé jazvy. Nič viac a nič menej.

***

„Čo týmto chceš dokázať?!" zreval otec, až sa zatriasli sklá v oknách. Takto to išlo od rána. Dnes mal voľno v práci, no určite nepočítal, že ho bude čakať toľko opletačiek. Sotva niečo po deviatej volala Andyho triedna, že zas neprišiel do školy, pričom dnes mali dôležitú písomku. Navyše z matematiky, kde mu hrozí prepadnutie. Otec bol samozrejme v domnienke, že keď ráno odišiel, mieril do školy. Takže odkedy sa ukázal, je to len krik, vreskot a nadávanie. „Keby človek aspoň vedel, čo sa deje v tej tvojej dutej hlave! Ale ty s nami úplne odmietaš komunikovať!"

„Áno, pri mne ti to natoľko prekáža, ale keď Clara mlčí celé dni, to je v poriadku, čo?!" Možno som si to po tom všetkom len nahovárala, ale akoby do vyslovenia môjho mena vložil všetku nenávisť sveta. Bola som doma už týždeň a on mi nepovedal ani pol slova. Ani ráno, keď som zišla do kuchyne, aby som dala Orionovi jesť. Díval sa radšej do mobilu, ako na mňa.

„Prečo si ňou stále tak zaujatý? Andrew, čo ti na sestre natoľko prekáža?" Nechcela som počuť jeho odpoveď. Nemohla som ju počuť. Nie bez toho, aby mi ublížil ešte viac, ako sa mu to doteraz podarilo. „Nehovor mi, že ti urobila niečo tak hrozné, že ju natoľko nenávidíš."

„Ver mi, bol by som radšej, keby nie je mojou sestrou." Šmarila som vankúš do dverí. S menším plesnutím do nich narazil a potom padol na drevenú parketu. Orion sa k nemu hneď rozutekal, ale keď sa vankúš následne už sám od seba nepohol, nechal ho tak a vrátil sa k mojej posteli. „Takže ak ma ospravedlníš, radšej pôjdem preč, akoby som bol tu s vami." Počula som, ako za ním otec niečo zakričal, ale nerozumela som mu ani slovo. Nasledovalo len buchnutie dverí, čo značilo, že Andrew skutočne odišiel. Radšej sa išiel túlať do zimy, než aby bol so mnou pod jednou strechou.