Keď oceán stretne pevninu

18.Kapitola

-Roderick-

„Vyspala si sa aspoň trocha?" opýtal som sa Brooke, sotva sme sa zišli na parkovisku. Dohodli sme sa, že o ôsmej sa stretneme dole a vyrazíme na menší výlet. Ak sme mali teda obaja voľno, prečo by sme nevyužili čas? Hoci...máme celý víkend, ale mal som pocit, že dnes sa nám to zíde oveľa viac. Hlavne po včerajšku. Obaja sme prespali prednášky na ktorých sme mali byť, ale s tým rozdielom, že Brooke ju napokon ani nemala.

„Moc nie. Pustila som si hudbu dúfajúc, že tak sa mi bude zaspávať lepšie, ale nič."

„Ja som ku podivu konečne vedel spať aj viac, ako dve hodiny." Necítil som sa ešte na sto percent oddýchnutý, ale bolo to lepšie, ako uplynulé dni. Vypil som pre istotu dve kávy, aby som nebol počas celého dňa unavený a hlavne aby som nezaspal za volantom. A kam sme mali namierené? Do pobrežného mestečka Florence. Včera som hľadal nejaké nápady a toto ma oslovilo tak najviac. Hlavne asi preto, že tam budem mať oceán na dosah ruky.

„Proste poďme. Nechcem sa zbytočne baviť o ničom."

„Tak poď." Cesta by mala trvať niečo vyše hodiny, takže ani nie tak dlho, ako som si pôvodne myslel. A to bolo zjavne len dobre, lebo som počítal s tichom počas jazdy. Okrem hudby teda. Načo by som aj zbytočne trepal nezmysli, ak sa na to Brooke proste necíti? Potom by som jej ešte väčšmi pokazil náladu do celého dňa. Veľmi som dúfal, že nám toto trocha pomôže. Ani počasie nebolo zlé, tak prečo by sme mali my zlý deň?

Pomaly som vyšiel z parkoviska a potom sme zamierili von z mesta, smerom na západ. Premávka bola celkom v poriadku, vychytili sme dokonca všetky zelené za sebou, takže jediná vec, čo mi trocha chýbala, bolo slnko. Oblohu zakrývali husté mraky, ktoré mohli pokojne svedčiť aj o tom, že sa každú chvíľu spustí rovnaký dážď, ako padal včera celý deň. A to som nechcel. Nie, ak som mal pred očami vidinu peknej prechádzky po pláži.

Dúfal som, že aspoň v rádiu pôjde nejaká normálna hudba, ktorá by nám zodvihla náladu, ale sklamal som sa. Jedna bola viac depresívna ako druhá, až som po chvíľke stratil nervy a celé rádio radšej vypol. Ani ja som nebola v pohode a hlavne Brooke asi nepotrebovala počúvať podobné veci. Už tak bol na ňu žalostný pohľad.

„Kam to presne ideme?"

„Nechaj sa prekvapiť," odvetil som a na chvíľu presmeroval pohľad od cesty k nej. Sotva sme vyšli z mesta sa po našej pravici objavila kopa kríkov a stromov, pričom po ľavej ruke sme mali akési menšie jazero a za ním kopce s vysokými borovicami. Popravde som sa tešil na dni, kedy bude toto všetko pod snehovou prikrývkou. Bol to prísľub niečoho fakt krásneho. „Som si istý, že sa ti tam bude páčiť. Vyberal som dlho a zjavne som trafil klinec priamo po hlavičke."

„Ak myslíš."

„Brooke..." Radšej som ani nedopovedal, iba ju vzal za ruku. Donútil som ju tak, aby sa pozrela na mňa, ale to bolo všetko. Aspoň čo sa týkalo komunikácie. Nepovedala ani slovo, iba mykla nad všetkým plecami, pomaličky sa ku mne naklonila a vtisla mi pusu na líce. Oči som sa opätovne snažil držať na ceste, čo ale bolo pri nej trocha ťažké.

„Pustime si radšej opäť rádio. Nechcem, aby tu bolo ticho." Prikývol som, aby som jej vyhovel a radšej sa už ani nesnažil o nejaký rozhovor. Proste som šoféroval a užíval si pohľad naokolo nás. Postupne sme narazili na stále viac a viac stromov, čo ma fakt tešilo. Darmo by som túžil vidieť všade pláže, ak Oregon nebol o tom. Tento štát bol o lesoch, o krásnych vysokých ihličnanoch a jazerách, ktoré mi až vyrážali dych. Boli by krajšie, ak by sa od ich hladín odrážali lúče slnka, ale ani odrazy tmavých mračien neboli na zahodenie.