Keď oceán stretne pevninu

87.Kapitola

-Clara-

„Myslím, že pre teraz to bude stačiť," povedala Brooke, sotva odložila poslednú knihu. Nechcela som, aby všetko upratovala, ale nepočúvala ma. Pustila sa do toho skôr, akoby som sa plne spamätala zo svojich činov. No najhorší asi bol môj prístup. Namiesto toho aby som jej pomohla, som len sedela na posteli a objímala jeden z vankúšov. Nevládala som sa poriadne ani pohnúť. Od bolestí, ale aj od tak príšernej úzkosti, že chvíľami bolo ťažké vôbec nabrať vzduch do pľúc. Cítila som sa ako v reťaziach, z ktorých neviedla cesta von. „Ak budeš chcieť, pomôžem ti niektorý deň usporiadať knihy inak, dobre?"

Bez nejakej reakcie som zostala ďalej sedieť. Brooke to mohla pochopiť všelijako. Pokojne si mohla myslieť, že si jej snahy absolútne nevážim, čo samozrejme nebola pravda. Bola som jej nekonečne vďačná za pomoc. Za túto, alebo hocijakú inú, ktorú mi doteraz ponúkla. Bože, keby vedela pri našom prvom stretnutí čo na ňu čaká, vyhodila by ma skôr akoby som jej povedala svoje meno. O tom som nepochybovala. Mala dosť svojich problémov a hoci mala teraz od rodičov pokoj, ja som nemala právo jej prirábať starosti.

„Nechceš, aby som zavolala Austinovi?"

„Nie," odvetila som potichu. Nechcela som tu nikoho, chvíľami ani ju. „Chcem hlavne pokoj a ticho."

„Čo sa vôbec stalo? Pochybujem, že si toto celé urobila len z nudy." Opatrne sa načiahla za mojou pravou rukou, ale ja som sa automaticky odtiahla. Toto som na sebe zjavne nenávidela úplne najviac. Tú neznášanlivosť dotykov od iných. Nie vždy, boli tu samozrejme chvíle kedy mi to nevadilo, ale priveľmi často sa stávalo, že som to skrátka nedokázala zniesť. A dala som to pocítiť skutočne každému, dokonca aj vlastným rodičom. Proste mi nedochádzalo, čo je na dotyku také hrozne výnimočné. Nie je to tak, že keď ma vezmú za ruku alebo niečo, zbavia ma môjho trápenia. Bohužiaľ.

„Každý má svoje hranice, Brooke. A ja som dnes zjavne dosiahla tie svoje." Na čo som myslela, keď sa to dialo? Keď som okolo seba rozhadzovala všetko? Na všetko a nič zároveň. Na bolesť ktorá mi prúdila žilami a na ktorú neexistoval liek. Na svoje nekončiace zúfalstvo, ktoré dokáže odohnať len smrť. A na ľudí, ktorých som stratila. Na každého, kto mi nejakým spôsobom zlomil srdce, či podkopol nohy. „Stalo sa toho priveľa."

„Skús hovoriť troška podrobnejšie. Dobre vieš, že ja ti zle nechcem."

„Ja viem."

„No tak...skús to." Zapozerala som sa na Oriona, ktorý sa stále chúlil niekde pri dverách. Asi sa bál prísť ku mne, keď som ho predtým skoro ovalila knihami. „Ja viem, žeby som na teba nemala tlačiť, ale nemôžem ignorovať to, čo sa stalo. Nešlo o žiadnu maličkosť, ktorú by sme prehliadli a išli ďalej." Ale nešlo ani o nič svetoborné. Tak mi praskli nervy a čo? Nemám na to právo?

„Stretla som niekoho, kto konečne plne chápal, čím prechádzam. Nie, žeby bola jeho situácia rovnaká, ale akosi vedel. A keď sme sa lúčili, keď som vedela, že už ho nikdy neuvidím..."

„Preto si na tom bola tak zle celý týždeň?" Prikývla som. Zhlboka som sa nadýchla, pokúšajúc sa tak udržať nejako svet pokope. Prečo som jej to hovorila? Prečo som si to nenechala pre seba? „To s ním si trávila noci, keď si nebola tu?" Veľmi pomaly zodvihla ruku a až keď videla, že sa tentoraz nechystám odtiahnuť, s prekrásnym úsmevom mi zasunula pár pramienkov vlasov za ucho.

„Myslela som si, že má odpovede na všetky moje otázky. Že on je mojou záchranou, ktorú som tak dlho hľadala. A teraz je preč. Naveky."