Keď oceán stretne pevninu

60.Kapitola

-Clara-

„Nemáme toho akože dosť? Musíš robiť problémy ešte aj ty?" opýtal sa otec ja už ani neviem koľký krát. Hneď, ako mi zazvonil mobil som mala odísť, ale zostala som. Už niekoľko hodín som sedela na posteli, pričom Roderick spal, ako keby sa nič naokolo nedeje. Na mojich stehnách mal zložený vankúš, takže zaspal rovnako, ako včera v aute. So spokojným úsmevom, keď som sa mu hrala s vlasmi. A, že som to robila skutočne s radosťou. Pocit, ako mi pramienky jeho vlasov kĺzali pomedzi prsty, jeho vôňa, alebo chvíle, kedy som ho pobozkala či už na líce, alebo na krk. Vo všetkom som sa nekonečne vyžívala a nahovárala si, že som v poriadku. Ale takto nebolo. V poriadku som nebola ani náhodou. „Dobre vieš, čo Andrew robí a teraz..."

„Ocko prosím počúvaj ma."

„A čo mám počúvať? Mali sme dohodu, že sa budeš snažiť. Toto ako snaha nevyzerá." Už som sa ani nesnažila zadržať slzy. Dúfala som len v to, že sa Roderick nezobudí. Nechcela som, aby ma takto videl. Nie, keď sme sa dnes toľko nasmiali a keď sme mali za sebou tú magickú noc v jeho aute. „Hrozí ti, že ťa profesorka nepustí na polročné skúšky. Clara, ako si to predstavuješ? Vysoká stojí veľa peňazí a ver, že ich nebudeme platiť, ak sa tam len flákaš."

„Neflákam sa," dostala som zo seba priškrtene. Pre neho to mohlo vyzerať, že školu zanedbávam, ale keby vie, koľko úsilia ma stojí prísť na prednášku...zmenil by názor. Lenže to nemal odkiaľ vedieť. Nikto netušil, ako sa cítim a čo sa mi odohráva v hlave. Možno ovládali definície mojej choroby, ale to nebolo nič v porovnaní s tým, čomu som čelila ja. „Ocko, prosím..."

„Možno...možno by si mala prísť koncom týždňa domov. A vrátiť sa až po prázdninách."

„Nie!" skríkla som takmer okamžite. O ničom podobnom som nechcela ani počuť. Všade by som bola radšej, ako doma. „O tomto nechcem ani počuť."

„Clara, bolo by to lepšie. Dohnala by si zmeškané učivo a tak."

„Nechcem s ním byť v rovnakom dome viac, ako je nevyhnutné!" precedila som pomedzi zuby. Keby môžem, kričím tak hlasno, akoby som len vládala. Ešteže som sa musela kvôli Roderickovi krotiť. Nechcela som ho budiť. Bol na neho priveľmi príjemný a pokojný pohľad. Rovnako ako včera v noci. On zaspal pomerne rýchlo, ale ja som dlhé hodiny len mlčky ležala a sledovala ho. Premýšľala som čo by asi bolo, keby to spolu skutočne skúsime. A hlavne som premýšľala nad jeho otázkou. Pýtal sa ma, či takto vyzerá láska. Myslel si...myslel si, že to čo sa medzi nami včera dialo, bolo z lásky. A zjavne bolo. Nemalo cenu, aby som si dlhšie nahovárala, že je medzi nami čisto priateľstvo. Už to bolo o niečom inom.

„Je to tvoj brat."

„Nenávidím ho." A nemala som problém povedať to nahlas. Bola to krutá pravda, ale predsa pravda. „Nikdy mu neodpustím, čo minule povedal a ani to, ako sa ku mne posledné roky choval." On chcel, aby to medzi nami bolo takto. Vždy som sa snažila, ale moja trpezlivosť voči nemu pominula úplne. Keď vyslovil slová, že toto všetko som si vymyslela len pre pozornosť rodičov... V mojich očiach klesol až pod čiernu zem, odkiaľ sa nikdy viac nevyhrabe.

„Clara, čo sa deje? Prečo sa takto správaš? Chcela si ísť na vysokú a teraz máme doma papier o tom, že prepadáš. Navyše z predmetu, na ktorý si sa najviac tešila." Tak čo sa deje? Čo sa deje? Toto hádam nie. Nie. Nie. „Zlatko, stalo sa tam niečo, o čom by som mal vedieť?"

„Nie, nestalo. Proste ma škola nezaujíma, to je všetko." Nenávidela som podobné debaty viesť cez telefón. Vždy som potrebovala vidieť, ako sa tá osoba pri jednotlivých slovách tvári a na to som teraz šancu nemala. Zostávalo mi len riadiť sa tónom, ktorý však prezrádzal jedine otcov hnev. A sklamanie. Bol na mňa taký hrdý, keď som mu ukázala rozhodnutie o tom, že ma prijali. A teraz mal v rukách papier, že prepadám. Veľký obrat. „Chcem..." Dopovedať som nedokázala. Alebo skôr nemohla. Keby mu poviem, že chcem skončiť, musela by som späť domov. A nechcela som ani pomyslieť na to, že tu všetko len tak nechám. Brooke, Maxima, pána Morissona, ale hlavne Rodericka. To som...to som nemohla. V žiadnom prípade.