Keď oceán stretne pevninu

36.Kapitola

-Clara-

„Hlavu hore. Som si istý, že Brooke ťa uvidí rada."

„Pochybujem," zamrmlala som s hlavou opretou o okno. Nebolo to neviem ako príjemné, ale čo už? Bola som celkovo zúfalá. Najradšej by som bola vystúpila, alebo úplne zmenila smer našej cesty. Nechcela som späť na internát, ani za všetky peniaze. Žurnalistiku ako takú som zmeškala aj dnes, ale na fotenie o piatej som už bezpodmienečne ísť musela. Hoci v takomto počasí budeme určite zas počúvať teóriu, ktorá absolútne nikoho nezaujíma. „Má dosť problémov aj bezo mňa."

„Krpec...nesmieš to brať takto. Predsa si hovorila, že si už celkom rozumiete."

„Ale to nič nemení na tom, že aj jej začnem pomaly liezť na nervy. Každý tak skončí." Pozrela som na Austina, ktorý sa ale radšej zdržal komentára. A ani som sa mu popravde nedivila. Musel zavolať, že nepríde do práce len kvôli tomu, aby ma vzal späť na internát. Povedala som, že pôjdem vlakom, ale o tom nechceli dvojičky ani počuť. A keďže Claire mala prax v nemocnici, nezostával nikto iný. „V niektorých chvíľach ľutujem, že som jej povedala pravdu. Možno by bolo lepšie, keby ma nenávidí rovnako, ako predtým."

„Prestaň, hej? Nemám náladu počúvať podobné reči." Myslela som, že pri odbočovaní spomalí, ale on namiesto toho pridal plyn, zjavne aby sa ma zbavil čím skôr. „A určite podobné reči nerobia dobre ani tebe."

„Mne nerobí dobre to, že som nažive."

„Clara!" Oboma rukami buchol po volante, ktorý sa mu natočil a na chvíľu sme skončili v protismere. Aká škoda, že nešlo oproti auto. Nie, žeby som chcela zle pre vlastného brata, ale možno by som mala konečne šťastie a ukončila toto všetko. Takto som sa ale iba urazene zosunula nižšie na sedadle a odopla si pás, aby ma netlačil. Aj tak sme boli pomaly na mieste a chcelo by to veľmi veľa smoly, aby nás práve tu zastavili policajti.

Zvyšok cesty sme teda absolvovali v tichosti, iba Orion vzadu občas zaštekal. No bolo mi neuveriteľne zle, keď sme zastavili pred tou tak známou budovou. Veľmi som sa bála, čo bude. S Brooke, s Roderickom...dokonca s pánom Morissonom, ktorý sa dnes večer chcel stretnúť. Nemala som mu tú jeho starosť za zlú, ale nikdy som sa mu nerada takto na dne ukazovala na oči. Aj on sám toho mal dosť a moje výklady o smrti nikdy neboli vec, ktorá by pomohla. Skôr naopak. Zjavne preto som už vopred vedela, že nikam nepôjdem. Stačí, ak si pohovoríme v pondelok.

Myslela som si, že horšie už ani byť nemôže, ale v okamihu kedy som vystúpila, som brala späť tieto myšlienky. Ako naschvál, musel akurát vyjsť z budovy Roderick, ktorý si ma v momente všimol. Chcela som sa odvrátiť, aby som zabránila nášmu stretnutiu, ale bolo to doslova nemožné. Aj cez celú tú diaľku od dverí k autu sa nám stretli pohľady, pričom ja som skoro okamžite sklopila zrak do zeme. On bol jeden z dôvodov, prečo som nechcela späť.

„Ahoj..." Dúfala som, že sa bude ponáhľať do školy, ale keď podišiel bližšie, nevyzeralo to tak.

„Ahoj," odvetila som sucho. Keď mi včera písal ohľadne toho telefonátu, veľmi som mu chcela vyhovieť. Mne samej by to určite pomohlo, ale napokon som poslúchla rozum a povedala nie. Tak to bolo lepšie pre nás pre oboch. „Prepáč, ale včera som sa na telefonovanie moc necítila."

„Zjavne si mala lepšiu spoločnosť." Kývol hlavou smerom na auto, z ktorého akurát vystúpil Austin. „Kto je to?" Trocha urazene povedala by som, si založil ruky na hrudi, pričom si brášku pozorne premeral tými tajomnými očami.